Náčrt právneho režimu nekalej súťaže vo Francúzsku

Príspevok rozoberá právny režim nekalej hospodárskej súťaže vo francúzskom právnom poriadku. Autor predstavuje výrazné špecifikum tejto matérie spočívajúce v pôvode tohto právneho režimu v judikatúre a načrtáva výsledky riešenia niektorých otázok vyvstávajúcich v kontexte súťažných vzťahov.

Rovnako ako v právnom poriadku Slovenskej republiky, aj vo francúzskom právnom poriadku predstavuje právo nekalej súťaže (concurrence déloyale) súkromnoprávnu odnož súťažného práva popri verejnoprávnej odnoži súťažného práva, ktorou je právo proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže. A rovnako ako v slovenskom práve, aj vo francúzskom práve je cieľom práva nekalej súťaže zabezpečiť čistotu súťažných vzťahov; na rozdiel od práva proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže, ktorého cieľom je zabezpečenie takej štruktúry hospodárskej súťaže, ktorá by zachovala a rozvíjala funkciu hospodárskej súťaže.

Francúzske právo nekalej súťaže však v porovnaní s jeho slovenským ekvivalentom vykazuje aj jednu zásadnú odlišnosť, a to spôsob jeho tvorby. Zatiaľ čo v slovenskom práve sú podmienky kvalifikácie konania ako nekalosúťažného i príkladmý výpočet možných podôb nekalosúťažného konania stanovené zákonom, vo francúzskom právnom poriadku vytvorila právny režim nekalej súťaže judikatúra, a to tak čo do výberu právneho dôvodu zákazu nekalosúťažných konaní, ako aj čo do vymedzenia okruhu typov konaní, ktoré ako nekalosúťažné sú kvalifikované. Čitateľ znalý základov slovenského práva nekalej súťaže tak bude môcť identifikovať rozdielnosti medzi objektívnym právom nekalej súťaže na Slovensku a vo Francúzsku, a to tak na úrovni spôsobu tvorby práva nekalej súťaže, ako aj na úrovni riešenia niektorých zásadných, hmotnoprávnych otázok nastoľovaných pri posudzovaní a sankcionovaní nekalosúťažných konaní.

Pri predstavovaní základov francúzskeho práva nekalej súťaže najskôr spomenieme zásadu slobody konkurencie (1), ktorá je zásadným predpokladom možnosti výkonu súťažných činností, ale aj následnej možnosti sankcionovania niektorých súťažných konaní, aby sme vzápätí preniesli našu pozornosť na otázku výberu zodpovednosti za škodu ako etablovaného súkromnoprávneho inštitútu, v rámci ktorého francúzska judikatúra videla priestor na rozvoj agendy sankcionovania nekalosúťažných konaní (2) a napokon na výpočet typov konaní, ktoré francúzska judikatúra už označila za nekalosúťažné, a na ich stručnú charakteristiku (3).

Pri absencii normatívnej úpravy výslovne priznávajúcej určitému okruhu subjektov subjektívne právo na výkon súťažnej činnosti, na spôsob ustanovenia § 41 slovenského Obchodného zákonníka, musela francúzska judikatúra slobodu súťažnej činnosti oprieť o iné, normatívne priznané zásady, a to v prvom rade o zásadu slobodného výkonu podnikateľskej činnosti. Táto zásada bola prvýkrát normatívne vyjadrená v zákone z 2 a 17 marca 1791, nazývanom tiež d'Allardove dekréty,¹⁾ ktorého článok 7 ustanovil zásadu slobodného výkonu povolaní a obchodu.²⁾ Obchodná, finančná a hospodárska komora Kasačného súdu³⁾ (ďalej len "Obchodná komora Kasačného súdu") ako komora Kasačného súdu, ktorá najčastejšie rozhoduje o dovolaniach týkajúcich sa prípadov nekalej súťaže, sa ešte aj v súčasnosti neváha odvolať na túto normu pri pripomínaní zásady, podľa ktorej slobodné vyhľadávanie klientely predstavuje podstatu obchodnej činnosti.⁴⁾ Zásada slobodného výkonu podnikateľskej činnosti tak umožňuje prilákať k sebe klientov konkurenta bez toho, aby mohla byť voči iniciátorovi tohto presunu (klientely) vyvodená akákoľvek zodpovednosť, keďže klientela nemôže byť predmetom výlučného práva podnikateľa.

Prirodzene, ruku v ruke s prehlásením zásady slobodného výkonu podnikateľskej činnosti, a tým aj slobodnej súťaže o klientelu, muselo ísť stanovenie hraníc uplatňovania tejto slobody. Odvolací súd v Paríži vo svojom rozhodnutí zo dňa 8. apríla 1842 charakterizoval tento vzťah medzi slobodou súťaže a jej limitmi takto: ." Uplatňovanie zásady slobodnej súťaže je teda obmedzené povinnosťou dodržiavať lojálne obchodné zvyky, ktorých porušenie musí preukázať navrhovateľ.⁵⁾

Podpornou zásadou, na podklade ktorej vyslovili francúzske súdy závery potvrdzujúce slobodu konkurencie, je zásada slobodnej tvorby cien. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, kde je v zákone o cenách (zákon č.18/1996 Z.z. v znení neskorších predpisov) predmetom pozornosti zákonodarcu iba ingerencia verejnej moci do oblasti cien ako výnimka, pričom existenciu zásady slobodnej tvorby cien možno vydedukovať iba interpretáciou francúzsky zákonodarca, popri vymedzení možnosti zásahu verejnej moci do oblasti cien, stanovil v článku L 410-2 prvý odsek Obchodného zákonníka výslovne zásadu, podľa ktorej:

Dôvodom, pre ktorý otázka spôsobu tvorby cien vyvstala v nekalosúťažných sporoch, je ten, že vo veľkom počte týchto sporov navrhovatelia videli nekalosúťažné konanie odporcov v tom, že odporcovia praktizovali, oproti cenám navrhovateľov, citeľne nižšie ceny. Postoj francúzskych súdov k tejto problematike spočíval v pripomenutí, že samotná skutočnosť praktizovania nižších cien nepredstavuje nekalosúťažné konanie, ak nie je preukázané, že táto cena je smiešna alebo že prekračuje (svojou nízkosťou) obchodné zvyklosti súladné so zásadou liberálneho hospodárstva.⁶⁾ V tejto súvislosti je však namieste doplniť, že v otázke cenovej súťaže prebral iniciatívu opätovne zákonodarca, keď v článku L 420-5 Obchodného zákonníka zakázal ponúkanie či praktizovanie takých cien voči spotrebiteľom, ktoré by boli príliš