Premlčanie a preklúzia sú považované za základné inštitúty súkromného práva, funkciou ktorých je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov k tomu, aby svoje práva včas a predpísaným spôsobom uplatnili (bránili) pred príslušným orgánom.
1)
Hoci podstata oboch inštitútov je v zásade rovnaká, následky spojené s márnym uplynutím premlčacej alebo prekluzívnej doby sú diametrálne odlišné.
Dôsledkom uplynutia premlčacej doby a neuplatnenia práva veriteľa v tejto dobe je "len" oslabenie práva, kedy súdna vymáhateľnosť nároku je síce naďalej možná, avšak v dôsledku procesnej obrany žalovaného v podobe úspešného vznesenia námietky premlčania súd nemôže žalobe vyhovieť. Prípadné premlčanie súd skúma (ak nie je ustanovené inak), len na námietku žalovaného.
2)
V prípade práv podliehajúcich preklúzii následkom kumulácie uplynutia zákonom stanovenej doby v spojení s ich neuplatnením je ich zánik, pričom (na rozdiel od premlčania) súd posudzuje preklúziu z úradnej povinnosti, t. j. aj v prípade, že ju žalovaný v rámci svojej procesnej obrany nenamieta (
§ 583 OZ).
Novelou, vykonanou zákonom č.
343/2018 Z. z., došlo k doplneniu zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "
Občiansky zákonník" alebo "
OZ") o
§ 54a, podľa ktorého nemožno vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy
3)
. S poukazom na dôvodovú správu k predmetnému zákonu
4)
, predkladateľ považuje za opodstatnené, aby sa tieto nároky po uplynutí premlčacej doby dostali
ex lege
do polohy naturálnych záväzkov.
Hneď v úvode považujeme za potrebné podotknúť, že text návrhu zákona, dôvodová správa, ako aj schválené znenie zákona nepočítali s nevymáhateľnosťou premlčaného spotrebiteľského nároku ako s absolútnou, ireverzibilnou kvalitou. "V súlade so zásadou rovnosti a zásadou zmluvnej voľnosti"
5)
veta druhá predmetného ustanovenia
expressis verbis
pripúšťa obnovenie vymáhateľnosti nároku, a to za splnenia dvoch predpokladov: (i) dlžník o premlčaní nároku vedel a zároveň (ii) dlžník vymáhateľnosť nároku obnovil právnym úkonom
6)
.
V tomto príspevku sa zamýšľame nad
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/147/2021 z 29. júna 2022
, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2023 (R 82/2023), podľa právnej vety ktorého v spotrebiteľských sporoch nesmie súd rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku v prípade, že sa uznávací prejav žalovaného spotrebiteľa týka premlčaného práva dodávateľa.
2 Stručný prehľad prejednávanej veci
Právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predmetom ktorej bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej vo forme úveru. Išlo o spotrebiteľský zmluvný vzťah v zmysle
§ 52 a nasl. OZ. Pretože žalovaná svoje povinnosti zo zmluvy riadne a včas nesplnila, došlo k "zosplatneniu" celého dlhu a následne k postúpeniu tejto pohľadávky na žalobcu, ktorý postúpenú pohľadávku proti žalovanej uplatnil žalobou dňa 11. júla 2019, po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby (posledným dňom lehoty na uplatnenie práva bol 20. apríl 2019).
Súd prvej inštancie po predbežnom právnom posúdení z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku postupoval v zmysle
§ 138 CSP a vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby. Žalobca k späťvzatiu žaloby nepri