V posledných rokoch môžeme byť svedkami veľkej byrokratizácie a komercionalizácie športového sektora. Hoci v dôvodovej správe k zákonu o športe je uvedené, že hlavným cieľom zákona je "
zaviesť efektívne a moderné mechanizmy správy a riadenia športu
"
1)
, v súčasnosti vidíme, že interné boje, neprehľadné administratívne povinnosti, netransparentné štandardy fungovania športových organizácií a výskyt negatívnych fenoménov v športe majú za dôsledok, že spory medzi členmi športovej obce vznikajú čoraz častejšie s nepredvídateľným výsledkom. Absurdným príkladom môže byť roky trvajúci spor medzi (v tom čase maloletou) akvabelou Viktóriou Reichovou a Slovenskou plaveckou federáciou (ďalej len "
SPF
"). Športovkyňa bola v roku 2018 vylúčená z reprezentácie a disciplinárne potrestaná z dôvodu, že v rozpore s pokynmi reprezentačných trénerov začala cvičiť vo veľkom rozsahu svoju súťažnú disciplínu a nedodržala tréningový plán riadený realizačným tímom.
2)
Prípad skončil až na Medzinárodnom športovom arbitrážnom súde (ďalej len "
CAS
"), ktorý vyhovel odvolaniu akvabely.
3)
Plavecký ,boj' medzi talentovanou maloletou športovkyňou, jej trénermi a funkcionármi zväzu sa nakoniec skončil v Lausanne, a celá slovenská športová obec v tichosti sledovala vývoj sporu.
V súvislosti s týmto sporom sa vynára otázka - bolo by lepšie, ak by po skončení disciplinárneho konania na úrovni SPF začali zasahovať do sporu aj (slovenské) všeobecné súdy? alebo, naopak, aj keď máme skúsenosti s často absurdným spôsobom vyriešenia sporov na zväzovej úrovni, treba im ponechať autonómiu, ktorá im prislúcha aj na základe medzinárodnej Lex Sportiva
4)
?
Najväčšie športové zväzy si rýchlo uvedomili, že rozhodovanie a preskúmanie sporov (výlučne) športovej povahy pred všeobecnými súdmi nie je pre nich akceptovateľné, pretože tieto subjekty potrebujú rýchly a finančne nenáročný rozhodovací proces. Veď by nebolo príliš efektívne, ak by každé disciplinárne rozhodnutie športového zväzu (kde v pravom zmysle slova každý odohraný zápas či každý vynechaný tréning má svoju váhu) bolo zrušené a vrátené zo strany všeobecného súdu, a to po troch rokoch od nadobudnutia právoplatnosti disciplinárneho rozhodnutia, ako to bolo napr. V prípade futbalového klubu SPARTAK Myjava. SPARTAK Myjava bol vo februári 2017 disciplinárne potrestaný finančnou pokutou vo výške 75 000 eur a preradením do iv. ligy z dôvodu, že svojím rozhodnutím odstúpiť z najvyššej úrovne futbalovej súťaže, a to uprostred jej priebehu, sa závažným spôsobom dopustil narušenia integrity daného športu. V decembri 2018 Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenského futbalového zväzu a vec mu vrátil na ďalšie rozhodnutie.
5)
Názor prvostupňového správneho súdu bol potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len "
Najvyšší súd
") na konci júna 2020.
6)
všeobecné (správne) súdy si zjavne neuvedomili, že ich rozhodnutia, ktoré boli vydané s viacročným omeškaním, už nebudú mať žiadnu relevanciu vo futbalovom svete. Práve preto sa športové zväzy snažia prostredníctvom
lex sportiva
nútiť svojich členov do rozhodovacieho procesu pred internými orgánmi športových zväzov a ‚vynechať z hry' štátne súdnictvo.
Berúc do úvahy zlyhávajúci súdny systém a zásadu autonómie športu
7)
je otázne, v akej miere by bola/je vhodná ingerencia ,štátnych' súdov do športových sporov, hlavne vzhľadom na fakt, že špecifická povaha
lex sportiva
môže obmedziť právo dotknutého subjektu na súdnu ochranu. Potrebuje Slovenská republika, resp. slovenské športové hnutie ,športový arbitrážny súd'? ak áno, sme schopní zabezpečiť jeho odbornosť, nezávislosť a nestrannosť? cieľom tohto článku je hľadať odpovede na uvedené otázky, resp. mapovať vývoj rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "
Najvyšší správny súd
") v oblasti súdnej preskúmateľnosti rozhodnutí športových zväzov. Z judikatúry vidno, že otázky preskúmateľnosti rozhodnutí športových zväzov často spôsobujú problémy aj v najvyšších súdnych kruhoch, a občas tak môžeme mať kafkovský pocit, že "
každý športový spor má svoj vlastný život a svojho vlastného Boha. Svojho obhajcu a sudcu
."
1. Jednotlivé typy sporov v športe a spôsob ich prerokovania a rozhodnutia
Podľa súčasnej legislatívy sú spory majúce športovú povahu prerokované a rozhodnuté buď internými orgánmi športových zväzov s povinnou jurisdikciou (napr. disciplinárne previnenia členov športového zväzu), alebo verejnoprávnymi inštitúciami, ako sú všeobecné súdy (napr. divácke násilie, športová korupcia či pracovnoprávne spory) alebo Komisia pre konanie vo veci dopingu, ktorá bola zriadená Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR (ďalej len "
MŠVVaŠ SR
"). V prípade sporov, ktoré sú regulované všeobecnými právny
