Príspevok sa zaoberá postavením pacienta ako strany civilného sporového konania a v nadväznosti na osobitosti postavenia pacienta v civilnom sporovom konaní je príspevok venovaný procesným špecifikám bezprostredne súvisiacim s postavením pacienta ako slabšej strany sporu. Medzi tieto osobitosti patrí jednak koncept obráteného dôkazného bremena, ktorý sa v súčasnosti uplatňuje v niektorých medicínskych sporoch, a taktiež aj judikatúrne prielomy týkajúce sa preukazovania kauzality v tomto druhu sporov. Autorka v príspevku polemizuje nad nutnosťou zakotvenia niektorých procesných osobitostí aj do procesných právnych predpisov, na základe čoho by mohlo v oblasti sporov medzi pacientami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti dôjsť k zosúladeniu rozhodovacej činnosti súdnych autorít v podmienkach Slovenskej republiky.
Úvod
Aj napriek tomu, že medicínske spory v našom právnom poriadku nenachádzajú osobitnú právnu úpravu, vykazujú oproti iným druhom sporov podľa Civilného sporového poriadku množstvo špecifík. Tento osobitný charakter medicínskych sporov vyplýva najmä z osobitosti vzťahu medzi lekárom a pacientom, ale taktiež aj z celkovej zložitosti a náročnosti medicínskych postupov. V nadväznosti na uvedené sa v týchto sporoch uplatňujú významné procesné špecifiká, ako napríklad koncept obráteného dôkazného bremena či nevyžadovanie preukázania priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti, čo súvisí s osobitným charakterom a zložitosťou ľudského organizmu ako takého.
V predkladanom príspevku sa budeme venovať analýze osobitostí postavenia pacienta ako strany civilného sporového konania a s tým súvisiacimi procesnými špecifikami. S osobitným dôrazom sa budeme venovať dvom z už spomenutých osobitostí medicínskych sporov, a to analýze osobitostí dôkazného bremena a rovnako aj osobitostiam preukazovania príčinnej súvislosti, ktoré sa v rámci tohto druhu sporov uplatňujú. V nadväznosti na uvedené následne poukážeme na potrebu poňatia pacienta ako slabšej strany v civilnom sporovom konaní a rovnako aj na potrebu zákonného zakotvenia princípu obráteného dôkazného bremena, ktorý sa v súčasnosti v medicínskych sporoch uplatňuje iba na základe judikatúry.
Medicínske spory ako osobitný druh sporov
Na to, aby bolo možné rozanalyzovať postavenie pacienta ako strany sporu a s tým súvisiace procesné špecifiká, je potrebné najprv vymedziť okruh sporov, v rámci ktorých sa budú tieto osobitosti aplikovať. Pojem "medicínske spory" síce v našom právnom poriadku nenachádza svoju legálnu definíciu, avšak je to pojem, ktorý je bežne zaužívaný v judikatúre a rovnako aj v aplikačnej praxi. V intenciách občianskeho práva sú najčastejšie spory vznikajúce medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti spory o náhradu škody, ktorá vznikla pacientovi v dôsledku porušenia povinnosti ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka. V praxi ide najmä o prípady, keď dôjde k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti postupom
non lege artis medicinae
alebo tiež aj vtedy, keď dôjde k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti bez informovaného súhlasu pacienta.
1)
Ďalším príkladom protiprávneho konania poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je porušenie povinnej mlčanlivosti zo strany zdravotníckeho pracovníka či porušenie povinnosti viesť zdravotnícku dokumentáciu pacienta v súlade s právnymi predpismi.2)Keďže pôjde v prípade medicínskych sporov o štandardné sporové konanie, ktoré podľa právneho stavu de lege lata nepodlieha osobitným pravidlám, bude sa celý jeho priebeh riadiť Civilným sporovým poriadkom. V rámci medicínskeho sporu bude zväčša stáť na strane žalobcu pacient a na strane žalovaného poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. V prípade žaloby o náhradu ujmy spôsobenej na zdraví pacienta môže byť žalobcom, ako to už zo samotnej povahy veci vyplýva, len fyzická osoba. V sporoch z poskytovania zdravotnej starostlivosti je teda žalobcom spravidla pacient, ktorý sa cíti poškodený na svojich právach, najmä na svojom zdraví či osobnostnej integrite.3)
Špecifikom medicínskych sporov nie je len posúdenie samotného konania lekára (t. j. či pri danom zdravotnom výkone došlo k pochybeniu), ale aj splnenie celého komplexu ďalších podmienok, ktoré majú vplyv na posúdenie toho, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, t. j. postupom lege artis medicinae. V rámci medicínskych sporov je teda potrebné taktiež skúmať aj to, či pacient poskytol informovaný súhlas, či bol o vykonávanom úkone vopred poučený, a taktiež aj to, či sa mohol dobrovoľne rozhodnúť. Na základe uvedeného možno konštatovať, že najčastejšie v prípade medicínskych sporov, t. j. sporov medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, pôjde o náhradu škody za nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Aj napriek tomu, že Civilný sporový poriadok neobsahuje o osobitostiach sporov medzi pacientom a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti žiadnu zmienku, a teda v mnohých aspektoch sa priebeh medicínskeho sporu nebude odlišovať od iných druhov sporových konaní, vzhľadom na špecifickosť a odbornú náročnosť prejednávaného nároku však budú medicínske spory vykazovať rôzne procesnoprávne osobitosti.