Príspevok odhaľuje úskalia aplikácie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve v súvislosti s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ z 9. marca 2023 vo veci C-354/21, R. J. R. proti Registrų centras VĮ. Poukazuje na niektoré praktické otázky súvisiace s európskymi osvedčeniami o dedičstve vydávanými podľa uvedeného nariadenia.
Úvod
V tomto príspevku poukazujeme na úskalia aplikácie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej aj "nariadenie č. 650/2012"), ktoré, okrem iného, zaviedlo európske osvedčenie o dedičstve (ďalej aj "osvedčenie"). Praktickým problémom sa už niekoľko rokov javí problém pri zápise osvedčenia vydanom v štáte, ktorého právomoc bola založená na účely zápisu práv nadobudnutých dedením do registra v inom štáte, prevažne v tom, kde sa nachádza zdedená nehnuteľnosť.
Nariadenie č. 650/2012 svojou univerzalitou založilo právomoc štátu obvyklého pobytu poručiteľa prejednať (rozhodnúť) o celom jeho dedičstve, teda aj o majetku nachádzajúcom sa v inom štáte, na druhej strane však negatívnym vymedzením svojej vecnej pôsobnosti vylučuje zo svojho rozsahu podľa čl. 1 ods. 2 písm. l) zápis práv k nehnuteľnostiam alebo hnuteľným veciam do registra vrátane právnych náležitostí takéhoto zápisu a účinky zápisu alebo opomenutia zápisu takýchto práv do registra. Toto vylúčenie teda podľa recitálu 18 nariadenia č. 650/2012 znamená, že zákonné podmienky a spôsob vykonania zápisu a orgány zodpovedné za kontrolu toho, či sú splnené všetky požiadavky a či je predložená alebo založená úplná dokumentácia, alebo či obsahuje potrebné informácie, ako sú katastre alebo notári, sú určené v právnom poriadku členského štátu, v ktorom sa register vedie (v prípade nehnuteľného majetku lex rei sitae). Orgány môžu predovšetkým skontrolovať, či právo zosnulého na majetok, ktorý je predmetom dedičstva a je uvedený v dokumente predloženom na zápis (napr. uznesenie o dedičstve, európske osvedčenie o dedičstve), je právo, ktoré je zapísané v registri alebo inak preukázané v súlade s právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa register vedie. S cieľom vyhnúť sa duplicite písomností by registračné orgány mali uznať písomnosti, ktoré vyhotovili príslušné orgány v inom členskom štáte a ktorých pohyb sa ustanovuje v nariadení č. 650/2012. Európske osvedčenie o dedičstve vydané podľa nariadenia č. 650/2012 by malo predstavovať platnú písomnosť na zápis majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do registra členského štátu. To by však orgánom, ktoré sa venujú registrácii, nemalo brániť v tom, aby osobu žiadajúcu o zápis požiadali o poskytnutie dodatočných informácií alebo dokumentov, ktoré sa požadujú v členskom štáte, v ktorom sa vedie register, napríklad informácie alebo dokumenty týkajúce sa zaplatenia daní. Príslušný orgán môže osobu žiadajúcu o zápis poučiť o spôsobe doplnenia chýbajúcich informácií alebo dokumentov.
Podľa čl. 68 písm. l) nariadenia č. 650/2012 sa v európskom osvedčení o dedičstve, okrem iného, uvedie aj podiel, ktorý pripadá na každého z dedičov, a prípadne zoznam práv a