(NE)ZÁKONNOSŤ ROZHODOVANIA NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR
Najvyšší súd Slovenskej republiky - inštitúcia zastrešujúca súdy v Slovenskej republike,
ktorá by mala byť zárukou zákonnosti, právnej istoty, a ktorá by mala byť zdrojom usmerňujúcich
rozhodnutí a stanovísk pre podriadené súdy. Ľudia z mimoprávneho prostredia sa často na tento súd
obracajú ako na poslednú inštanciu, keď majú pocit, že sa na nižších súdoch nemôžu dovolať
spravodlivosti. "Ak už nikto iný", tak práve táto inštitúcia by mala zabezpečiť ochranu ich práv,
pretože stojí ako nadriadený súd všetkým ostatným súdom. V očiach verejnosti je tento súd
stelesnením správnosti rozhodovania, spravodlivosti a autority. Veria, že práve tento súd dokáže
napraviť "krivdy" rozhodovania nižších súdov, a keďže proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR často
nie je možné podať ďalší opravný prostriedok, z pohľadu laickej verejnosti teda musia byť
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR neomylné. Čo ak to však nie je úplne pravda?
Postavenie a činnosť Najvyššieho súdu SR
Postavenie a činnosť Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ako "NS SR" alebo "najvyšší súd") vychádza
najmä zo zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o súdoch"). Jeho úlohou
je v rámci rozhodovacej činnosti rozhodovať v senátoch jednak o riadnych, ale aj o mimoriadnych
opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných a krajských súdov. Významnú činnosť Najvyššieho
súdu SR tvorí aj vykonávanie jeho právomocí, ktoré vykonáva prostredníctvom pléna a svojich kolégií.
Jedna z najdôležitejších kompetencií pléna najvyššíeho súdu je tá, že "prijíma stanoviská k
zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v otázkach týkajúcich
sa viacerých kolégií alebo v otázkach sporných medzi kolégiami"
[§ 20 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch].
Kolégiá zasa prijímajú "stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho
istého kolégia" a "v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa."
[§ 21 ods. 3 písm. a),
písm. b) zákona o súdoch]. Ako ďalej uvádza
citovaný zákon, tieto stanoviská sa prijímajú, "ak je to potrebné v záujme odstránenia nejednotnosti
súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil od právneho názoru obsiahnutého v
rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu." [§ 22
ods. 1 písm. b) zákona o súdoch]. Návrh na zjednocovacie stanovisko môže dať predseda
najvyššieho súdu, predseda príslušného kolégia alebo minister spravodlivosti SR.
Takúto právnu úpravu možno považovať za chvályhodnú a prínosnú na riešenie problémov, ktoré
vznikli pri nejednotnej aplikácii zákonov a nikto sa nebude priečiť tomu, aby takáto právna úprava
existovala a fungovala. Otázkou však ostáva, čo s rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred prijatím
zjednocovacieho stanoviska a ktoré sa týkajú podobných alebo dokonca rovnakých právnych vecí a boli
rozhodnuté odlišne? Možno považovať takéto rozhodnutia za zákonné? Z právnej úpravy obsiahnutej v
zákone o súdoch jednoznačne vyplýva, že tento zákon počíta s tým, že môže dôjsť aj k odlišným
rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu.
Ako osoba pracujúca v oblasti trestného práva som si za príklad vzal rozhodovanie najvyššieho
súdu o dovolaniach v trestnom konaní. V zmysle § 392 ods. 2 zákona č. 301/2005
Trestného poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej iba "Trestný poriadok" alebo
"TP") "proti rozhodnutiu o dovolaní opravný
prostriedok nie je prípustný." Ak teda najvyšší súd rozhoduje o mimoriadnom opravn