Započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzkov. Nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25. 11. 2020 prináša odpovede na viaceré otázky týkajúce sa započítania v insolvenčnej situácii dlžníka. Zároveň však nastoľuje aj niekoľko sekundárnych otázok, predovšetkým môže vznikať pochybnosť, či je započítanie v insolvenčnej situácii vôbec možné. V príspevku sa pokúšame retrospektívnou optikou objasniť pravidlá ovplyvňujúce započítanie v insolvenčnej situácii, ktorá ešte nebola zistená, najmä tým, že ich konfrontujeme s pravidlami pre započítanie použiteľnými pre započítanie v konkurze. Tento diskurz je zároveň zasadený do rámca insolvenčných pravidiel Európskej únie.
1. Úvodné poznámky
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25.11.2020 riešil viacero dôležitých otázok. O uvedenom skutkovom stave, ako aj o niektorých aspektoch tohto rozhodnutia bolo už skôr glosované.1)
V prejednávanej veci boli kľúčovo dotknutými inštitútmi započítanie a odporovateľnosť. Započítanie sa malo uskutočniť na základe dvojstranného právneho úkonu dlžníka (neskoršieho úpadcu) a s ním spriaznenej osoby, a to v úpadku, resp. počas obdobia pred vyhlásením konkurzu, v ktorom je možné presadzovať odporovací nárok. Najvyšším súdom ťažiskovo riešená implikácia uvedeného skutkového stavu sa sústredila na to, či môže byť takéto započítanie považované za zvýhodňujúci právny úkon podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj "zákon o konkurze a reštrukturalizácii" alebo "ZKR").
2. Predpochopenie problému
Pokiaľ ide o započítanie vo všeobecnosti, bežné predpochopenie nás zavedie do Občianskeho zákonníka, kde je započítanie systematicky zaradené medzi spôsoby zániku záväzkov. Uvádza sa, že
"započítanie je privodenie zániku navzájom proti sebe stojacich pohľadávok tým, že jedna a druhá sa považujú za navzájom uspokojené. Účelom a zmyslom započítania je teda zánik záväzku bez toho, aby došlo k reálnemu plneniu.
"
2)
Iní autori započítanie vymedzujú ako
"umorenie dvoch vzájomných proti sebe stojacich pohľadávok prostredníctvom doporučeného prejavu vôle"
.
3)
V uhorskom práve bolo na započítanie nahliadané ako na
"zrušenie pohľadávky veriteľa a oproti stojacej pohľadávky dlžníka prostredníctvom jednostranného právneho úkonu dlžníka".
4)
Nevyhnutným predpokladom započítania je existencia dvoch voči sebe stojacich pohľadávok na plnenie rovnakého druhu, z ktorých jedna, a to vzájomná pohľadávka dlžníka, je splatná. Druhá pohľadávka, a to pohľadávka veriteľa, musí byť aspoň splniteľná. Započítanie je možné uskutočniť najmä jednostranným právnym úkonom dlžníka. Typické je teda práve jednostranné započítanie. Započítanie na základe dohody je nevyhnutné uskutočniť len v situácii, v ktorej jednostranné započítanie obmedzujú dispozitívne súkromnoprávne pravidlá.
5)
V situácii, v ktorej je možné započítavať jednostranne, sa konsenzus druhej strany k započítaniu nejaví ako kauzálne významný. Inak povedané, nerobí započítanie "kvalitnejším" započítaním.
Vzájomné pohľadávky pri započítaní zanikajú v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú (stretnú). Započítanie je možné uskutočniť počas súdneho alebo rozhodcovského konania o pohľadávke veriteľa alebo aj mimo neho. Môže sa udiať pred tým, ako je na majetok dlžníka vyhlásený konkurz, ale (s obmedzeniami účinkov vyhlásenia konkurzu) aj počas neho. Pravidlo, že započítanie je možné uskutočniť nielen pred konkurzom, ale aj po jeho vyhlásení, pritom nie je špecifikom nášho práva. Práve naopak, javí sa, že je skôr pravidlom.
6)
Postkonkurzné započítanie, ako aj jeho predpoklady sú záležitosťou insolvenčného statusu, resp.
lex concursus
.
7)
3. Ekonomické dôvody započítania
Pokiaľ ide o ekonomické dôvody započítania, započítaním sa sleduje zníženie transakčných nákladov trhovej výmeny. Virtuálny spôsob vyrovnania nárokov je z hľadiska bezprostredných transakčných nákladov trhovej výmeny spravidla menej nákladný. Právna úprava teda vychádza v ústrety ekonomickej realite a vnímaniu, že transakčné náklady zohrávajú pri trhovej výmene statkov dôležitú úlohu.<