1. Glosovaným uznesením najvyšší súd ako súd dovolací zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ktorý zas zrušil prvoinštančný rozsudok. Predmetné uznesenie vydal najvyšší súd na základe dovolania žalovaného, pričom dovolacím dôvodom, pre ktorý najvyšší súd dovolanie pripustil, bol odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Právna otázka, od riešenia ktorej sa mal odvolací súd podľa žalovaného odkloniť, spočívala v otázke,
či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej aj "zákon č. 66/2009 Z. z."), má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane, za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným
(bod 16 odôvodnenia). Podľa názoru dovolateľa finančná náhrada má byť jednorazová a nemá mať charakter opakujúceho sa plnenia. Z dovolania vyplýva, že odvolací súd sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14.4.2016, dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3.5.2012. Dovolací súd nad rozsah dovolania uviedol, že nastolenú právnu otázku riešil Najvyšší súd SR už v uznesení sp. zn. 2 Cdo 194/2019 z 26.8.2019.
1)
Obdobnú otázku podľa dovolacieho súdu riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2014 z 24.3.2015 a v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14.4.2016 (R 73/2016), aj keď vo vzťahu k náhrade za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj "zákon č. 182/1993 Z. z."). Právny názor vyslovený v uvedených rozsudkoch je podľa názoru d