Autorka približuje medzinárodné ľudsko-právne štandardy týkajúce sa stavu núdze z hľadiska existujúcich rozhodnutí ESĽP, ako aj materiálov vypracovaných Benátskou komisiou. Tieto kladú dôraz na dodržiavanie princípov právneho štátu aj v takých mimoriadnych situáciách. V tomto ohľade sú kľúčové požiadavky nevyhnutnosti, proporcionality a dočasnosti, splnením ktorých štát minimalizuje zásahy do základných práv a slobôd na mieru nevyhnutnú pre dosiahnutie legitímneho cieľa - ochrany verejného zdravia. Osobitne sa venuje aj medzinárodným štandardom súvisiacim s vyhlásením a ukončením stavu núdze, ako aj súdnej kontrole prijatých opatrení. Približuje rozhodnutia zahraničných súdov, ktoré môžu byť návodom pre naše súdne orgány vrátane ústavného súdu. Zásadné súdne rozhodnutia však v Slovenskej republike v tomto ohľade vyhlásené neboli. Autorka preto kriticky analyzuje rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sa pri posudzovaní súladu vyhláseného núdzového stavu s ústavou a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu k viacerým významným otázkam vzneseným navrhovateľmi nevyjadril. V závere analyzuje aj zmeny ústavného zákona o bezpečnosti štátu, pričom na príkladoch z iných štátov preukazuje, že ústavodarca nevyužil túto príležitosť na to, aby spôsob vyhlásenia núdzového stavu a jeho predlžovania priblížil medzinárodným štandardom.
Úvod
Verejné mimoriadne situácie zahŕňajú odchýlky od bežných noriem v oblasti ľudských práv, ako aj zmeny v rozdelení funkcií a právomocí medzi rôznymi štátnymi orgánmi. Výnimky zo základných ľudských práv sú osobitne zásadným problémom, pretože skúsenosti ukazujú, že k najvážnejším porušeniam ľudských práv dochádza zvyčajne počas núdzového stavu.
Stav núdze musí byť podľa medzinárodných štandardov výnimočný a dočasný.
Nesmie trvať dlhšie ako trvanie núdze a nesmie sa stať trvalým. Tak ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"), aj Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len "Benátska komisia") zdôrazňuje, že stav núdze možno predĺžiť iba na základe
"procesu nepretržitých úvah [...], ktorý si vyžaduje neustále preskúmanie potreby núdzových opatrení"
. Podľa Benátskej komisie
núdzový režim by nemal byť neprimerane zdĺhavý
; ak vláda bude vládnuť prostredníctvom mimoriadnych núdzových právomocí príliš dlho, nevyhnutne stratí demokratickú legitimitu. Okrem toho je v priebehu stavu núdze nutné preukázať, že akékoľvek ďalšie obmedzenia práv sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné, t. j. zodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri ktorej verejný záujem prevažuje nad záujmom jednotlivca. V opačnom prípade zásah štátu do základných ľudských práv a slobôd nemožno považovať za primeraný.
1)
Núdzový stav z hľadiska medzinárodných orgánov ochrany ľudských práv
Stav núdze vyplýva z vyhlásenia príslušného orgánu verejnej moci prijatého podľa právneho poriadku v reakcii na mimoriadnu situáciu, ktorá predstavuje zásadnú hrozbu pre krajinu. Príklady zahŕňajú prírodné katastrofy, občianske nepokoje, epidémiu alebo ekonomickú krízu.
Vyhlásenie núdzového stavu môže pozastaviť niektoré bežné funkcie vlády alebo môže orgánom vlády povoliť vykonávanie mimoriadnych preventívnych, prípravných, ochranných a nápravných opatrení a obmedziť alebo pozastaviť občianske slobody a ľudské práva.
V niektorých situáciách je vyhlásené stanné právo, ktoré umožňuje vojenskej moci konať. Rezort obrany získava vyhlásením núdzového stavu osobitné právomoci, ktoré umožňujú ministerstvu obrany obísť väčšinu parlamentných postupov. Z tohto dôvodu by mali byť v právnych predpisoch ustanovené mechanizmy na zabránenie zneužitia núdzových právomocí vnútroštátnymi orgánmi. Táto základná zásada bola opätovne potvrdená v odporúčaní Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 1713 (2005), v ktorom sa uvádza, že
"nad výnimočnými opatreniami v akejkoľvek oblasti musia dohliadať parlamenty a tieto opatrenia nesmú vážne brániť vo výkone základných ústavných práv."
Každá krajina má svoju vlastnú definíciu okolností, ktoré by mohli viesť k stavu núdze, ako aj postupov, ktoré treba dodržiavať, obmedzení, "núdzových" právomocí alebo práv, ktorých výkon možno pozastaviť. Boli však vypracované medzinárodné normy, ktoré môžu poskytnúť užitočné usmernenie.
V prípade
Lawless
ESĽP
2)
definoval pojem
"verejné ohrozenie štátnej existencie"
ako
"výnimočnú situáciu alebo krízu, ktorá postihuje celé obyvateľstvo a predstavuje hrozbu pre organizovaný život komunít, z ktorých sa skladá štát".
Neskôr ESĽP vo veci
Brannigan a McBride
3)
uviedol, že z dôvodu ich priameho a nepretržitého kontaktu s naliehavými potrebami súčasnosti sú vnútroštátne orgány v zásade v lepšej pozícii ako medzinárodný sudca, pokiaľ ide o rozhodovanie o existencii stavu núdze a povahu a rozsah výnimiek potrebných na jeho odvrátenie. V tejto súvislosti by sa preto mala ponechať veľká miera voľnej úvahy vnútroštátnym orgánom. Zmluvné strany napriek tomu nepožívajú neobmedzenú právomoc voľnej úvahy. Je na ESĽP, aby rozhodol, či členské štáty okrem iného prekročili rámec "rozsahu, ktorý striktne vyžaduje naliehavosť" krízy. Vnútroštátnu mieru voľnej úvahy teda sprevádza európsky dohľad.Bývalá Európska komisia pre ľudské práva
4)
definovala charakteristiky, ktoré musia popisovať situáciu, aby mohla byť považovaná za núdzový stav: nebezpečenstvo musí byť skutočné alebo bezprostredné; jeho dopady sa vzťahujú na celý národ; musí byť ohrozený život organizovanej komunity; kríza alebo nebezpečenstvo musia byť výnimočné, to znamená, že bežné opatrenia alebo obmedzenia na ochranu bezpečnosti, zdravia a verejného poriadku, ktoré povoľuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), musia byť úplne nedostatočné.
Podobné zásady sú ustanovené v článku 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Osobitný spravodajca OSN pre ľudské práva a výnimočné stavy potvrdzuje, že štáty musia dodržiavať tieto zásady:
dočasnosť
, t. j. výnimočná povaha vyhlásenia núdzového stavu;
výnimočná povaha hrozby
, ktorá si vyžaduje, aby kríza predstavovala pre komunitu skutočné, súčasné alebo prinajmenšom bezprostredné nebezpečenstvo;
vyhlásenie
, t. j. potreba verejne vyhlásiť núdzový stav;
komunikácia
, a to povinnosť informovať ostatné štáty a monitorovacie orgány príslušných zmlúv o obsahu prijatých opatrení;
proporcionalita
, ktorá si vyžaduje, aby boli opatrenia prijaté na riešenie krízy úmerné jej závažnosti;
zákonnosť
t. j. obmedzenia ľudských práv a základných slobôd počas núdzového stavu musia zostať v medziach stanovených nástrojmi vnútroštátneho a medzinárodného práva; núdzový stav okrem toho nezahŕňa dočasné pozastavenie právneho štátu a neumožňuje tým, ktorí sú pri moci, konať tak, aby došlo k porušeniu zákona, pretože sú týmito zásadami trvalo viazaní;
nedotknuteľnosť/neporušiteľnosť základných práv
, na ktoré sa nevzťahuje žiadna výnimka, a to ani v čase núdze: právo na život, zákaz mučenia, zákaz otroctva, zákaz retroaktivity práva a iné súdne záruky, právo osoby na uznanie spôsobilosti na právne úkony a slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania.
5)
Dodržanie princípov právneho štátu
Vo svojej Predbežnej správe o opatreniach prijatých v členských štátoch EÚ v dôsledku krízy COVID-19, ktorá je zverejnená už aj v slovenskom preklade na stránke Ústavného súdu SR (ďalej len "ústavný súd")