Náhrada škody spôsobená všeobecne záväzným nariadením obce

Súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného Mesta L. zaplatenia sumy 216 131,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 216 131,21 eur od 29. novembra 2013 do zaplatenia.

Nárok žalobca odôvodnil ako náhradu škody, ktorá mala spočívať v majetkovej ujme, predstavujúcej rozdiel medzi daňou, ktorú žalobca zaplatil na základe nezákonných všeobecne záväzných nariadení vydaných žalovaným a daňou, ktorú by bol žalobca zaplatil, ak by tieto všeobecne záväzné nariadenia boli v súlade so zákonom o miestnych daniach, zákonom o obecnom zriadení a Ústavou SR.

Žalobca vlastní nehnuteľnosti v priemyselnom areáli nachádzajúcom sa v priemyselnej zóne mesta L. a tvrdí, že žalovaný všeobecne záväznými nariadeniami účinnými v rokoch 2010 až 2013 zvýšil ročnú sadzbu dane z pozemkov a zo stavieb v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinnom v príslušnom roku, čo objektívne sťažilo žalobcovi výkon práva slobodne podnikať v zmysle článku 35 ods. 1 Ústavy SR a tým mu žalovaný spôsobil škodu. Tieto nariadenia, v ktorých žalovaný vymedzil jednotlivé časti mesta L., za ktoré zvýšil ročnú sadzbu dane z jednotlivých skupín pozemkov a ročnú sadzbu dane pre jednotlivé druhy stavieb, sú podľa žalobcu v rozpore s § 8 ods. 2 druhá veta a § 12 ods. 2 druhá veta zákona o miestnych daniach účinných v príslušnom roku. Žalovaný nezákonne vyčlenil nehnuteľnosti žalobcu do časti mesta podliehajúcej zvýšenej ročnej sadzbe dane za určité skupiny pozemkov a druhy stavieb. Žalovaný súčasne porušil aj svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), pretože v čase vydania uvedených nezákonných všeobecne záväzných nariadení, ktoré sú v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinnom v príslušnom roku, mohol a mal predvídať, že takým konaním môže spôsobiť žalobcovi škodu. Žalovaný porušením prevenčnej povinnosti spôsobil žalobcovi škodu, pretože žalobca zaplatil na dani z nehnuteľnosti žalovanému viac, než mu mal zaplatiť v prípade, že by žalovaný postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania odo dňa doručenia žaloby na súd.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia vo veciach územnej samosprávy so zákonom môže podať na súd iba prokurátor, keď podľa piatej časti OSP, konkrétne § 250zfa OSP, koná krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala predmetné všeobecne záväzné nariadenie. V konaní bolo preukázané, že príslušným súdom v osobitnom konaní nebol vyslovený nesúlad medzi predmetnými všeobecne záväznými nariadeniami a zákonom, tieto teda nestratili účinnosť, čo platí aj o namietanej protiústavnosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že nemôže skúmať a spochybňovať zákonnosť príslušných všeobecne záväzných nariadení, pri ktorých nebol vyslovený nesúlad so zákonom, resp. s Ústavou SR, príslušným súdom v osobitnom konaní. Žalobca netvrdil, ani nepreukázal, že by namietal nezákonnosť predmetných všeobecne záväzných nariadení podľa § 6 zákona č. 369/1990 Zb. po ich vyvesení na úradnej tabuli, ani to, že by podal podnet prokurátorovi na podanie protestu podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 2 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Súd prvej inštancie považoval za účelové právne argumenty žalobcu, odôvodňujúce oprávnenie všeobecného súdu preskúmavať zákonnosť príslušných všeobecne záväzných nariadení v konaní o náhr