Trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 Trestného zákona (ďalej aj "TZ") je majetkovým trestným činom, pričom podstatou protiprávneho konania dlžníka je to, že dlžník útočí (skutočne alebo predstierane) proti svojmu majetku s cieľom (úmyslom), aby jeho veriteľ nemohol uspokojiť celkom alebo aspoň čiastočne svoju pohľadávku z majetku dlžníka.
Majetkom dlžníka slúžiacim k uspokojeniu veriteľa sa pritom rozumie akýkoľvek majetok dlžníka, z ktorého sa veriteľ môže reálne uspokojiť. Majetok dlžníka sa pritom logicky zmenší buď tak, že sa zväčšia pasíva viac ako aktíva alebo sa aktíva zmenšia viac ako pasíva.
V tomto smere treba zdôrazniť, že pohľadávky bývajú v praxi pomerne často zabezpečené záložným právom (§ 151a Občianskeho zákonníka). Záložné právo je vecným právom k cudzej veci (zálohu), ktoré slúži na zabezpečenie a uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa prostredníctvom výkonu záložného práva. Vlastník zálohu môže spravidla predmet zálohu speňažiť, či inak s ním nakladať, pretože záložné právo pôsobí aj voči ďalšiemu nadobúdateľovi. Obmedzenie vlastníka veci, ktorá je predmetom záložného práva spočíva v tom, že vlastník zálohu musí strpieť, aby sa záložný veriteľ v prípade nesplnenia zabezpečenej pohľadávky uspokojil zo zálohu1).
Dlžník spravidla nie je obmedzený ani v svojom rozhodovaní kedy a v prospech akej pohľadávky zriadi záložné právo na svojom majetku. Môže teda voľne nakladať so svojim majetkom, a to aj tak, že na ňom zriadi záložné právo a to buď v prospech pohľadávky svojho veriteľa alebo v prospech pohľadávky veriteľa inej osoby (dlžník a záložný dlžník nemusí byť jedna a tá istá osoba). Pojem "spravidla" bol v predchádzajúcej vete uvedený preto, nakoľko práve základná skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ môže byť určitým obmedzením pri slobodnom rozhodovaní dlžníka ohľadne nakladania so svojím majetkom, pretože za určitých okolností môže byť zriadenie záložného práva na majetku dlžníka, respektíve nerealizovanie výkonu záložného práva trestnoprávne sankcionované v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa. Dlžník je teda slobodný vo svojom rozhodovaní a konaní, ktoré sa týkajú jeho majetku avšak len potiaľ, pokiaľ toto nakladanie so svojím majetkom úmyselne nepoškodzuje veriteľa, či veriteľov dlžníka. Určité nakladanie s majetkom dlžníka zo strany dlžníka, ktoré je inak v súlade s predpismi civilného práva sa preto môže dostať do konfliktu s právom trestným, vzhľadom na svoje následky, ktoré z neho plynú pre veriteľov dlžníka.
Pri výklade znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa môže mať záložné právo vplyv na posudzovanie otázky, či dlžník útočí voči takému svojmu majetku, ktorý je spôsobilý na uspokojenie pohľadávky toho ktorého veriteľa, t. j. či ide o taký majetok dlžníka, z ktorého sa veriteľ aj reálne môže uspokojiť.
Z uvedeného vyplýva, že k uspokojeniu veriteľa neslúži majetok dlžníka, ktorý je založený v prospech iného veriteľa, pretože ten primárne slúži na uspokojenie tohto zabezpečeného veriteľa. Vzhľadom k uvedenému nemožno hovoriť o poškodzovaní veriteľa, či zvýhodňovaní veriteľa pokiaľ dlžník predá majetok, ktorý bol založený a uspokojí z neho zabezpečeného veriteľa, pretože tento majetok nebol spôsobilým objektívne poslúžiť na uspokojenie pohľadávky nezabezpečeného veriteľa.
V tomto smere možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR2) ktoré konštatuje, že dlžník môže spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa len dispozíciami s takým svojim majetkom, ktorý je použiteľný k uspokojeniu pohľadávky práve toho veriteľa, ktorého uspokojenie tým bolo zmarené. Vo vzťahu k inému veriteľovi teda dlžník nemôže spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa, a to ani vtedy nie, ak by konal spôsobom uvedeným v § 239 ods. 1 TZ, pretože tento majetok dlžníka nebolo možné použiť k uspokojeniu jeho pohľadávky, a to preto, že bol zaťažený záložným právom iného veriteľa (záložného veriteľa), ktorý by nemohol uspokojiť svoju nesplatenú pohľadávku inak než z celého v