Vplyv úniového práva na medzinárodný rámec právnej úpravy zodpovednostných vzťahov jadrového práva

The paper deals with the civil law relationships for the nuclear damage caused by the nuclear incident that are, due to their specific character and potential cross-border consequences, regulated by means of international law. The emphasis in the paper is put on questions of potential application and limits of the European Union ("EU") legislation, represented by the Regulation Brussels I that is applicable to legal nuclear liability relations (eventually, their procedural aspects by application of this right by legitimate subjects) and mutual relationships between the Regulation and international nuclear liability conventions as well as questions of definition of concrete rules setting the jurisdiction of courts in matters of nuclear damages where the Regulation Brussels I may be applicable. An attention is given also to the question of potential application of the Regulation Rome II to legal relationships of nuclear damages and to the legal relationships that are closely connected with the nuclear damage compensation, though these are not directly regulated by international nuclear liability conventions.

Historické korene právneho režimu zodpovednosti za jadrovú škodu siahajú do 60. rokov minulého storočia, keď boli na medzinárodnej úrovni na podklade dvoch základných dohovorov zodpovednostného jadrového práva vytvorené dva popri sebe stojace právne režimy, vytvárajúce v tejto oblasti tak dvojkoľajnosť právnej úpravy. Tzv. viedenský režim²⁾ reprezentovaný (ďalej ako Viedenský dohovor) je otvoreným systémom s "celosvetovou pôsobnosťou", umožňujúcim ktorémukoľvek štátu bez obmedzenia stať sa jeho účastníkom; na druhej strane tzv. parížsky režim³⁾ reprezentovaný (ďalej ako Parížsky dohovor),⁴⁾ je otvorený iba pre štáty, ktoré sú členmi OECD a ktoré sú oprávnené, odvodzujúc toto oprávnenie od svojho členstva, pristúpiť k medzinárodným zmluvám, ktorých vznik bol iniciovaný Agentúrou pre atómovú energiu.⁵⁾

Oba tieto dohovory sú konštruované na princípe civilnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia ako subjektu, ktorý nesie výlučnú zodpovednosť za spôsobenú jadrovú škodu.

Polstoročie existencie dohovorov tzv. prvej generácie si vzhľadom na rozvoj jadrového priemyslu, ako aj post-černobyľské ponímanie dosahov jadrovej havárie katastrofického charakteru vyžiadalo svoju daň v podobe potreby adaptácie existujúceho režimu týchto dohovorov prvej generácie na nové podmienky. Predmetom odborných diskusií bolo predovšetkým zvýšenie limitov zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia, ktoré sa vo svetle udalostí v Černobyle ukázali ako značne poddimenzované, revízie zasiahli i samotný koncept kompenzovateľnej jadrovej škody, existujúci rozsah ktorej sa ukázal ako nedostatočný, ako i otázku dĺžky lehoty na uplatnenie práva na náhradu jadrovej škody (predovšetkým jej predĺženie vo vzťahu k ujme na zdraví).⁶⁾

Výsledkom bolo vytvorenie revidovaných režimov zodpovednosti za jadrovú škodu - vo vzťahu k viedenskému režimu prijatím Protokolu z r. 1997 a vo vzťahu k Parížskemu dohovoru prijatím Protokolov, ktorými sa mení Parížsky dohovor a Bruselský dohovor z r. 2004.

Ďalšou oblasťou, ktorá sa stala predmetom záujmu medzinárodného spoločenstva v post-černobyľskom období, bola otázka vytvorenia verejných fondov,⁷⁾ prostredníctvom ktorých by bolo možné kompenzovať jadrové škody v prípadoch, v ktorých nedošlo k ich náhrade zo strany prevádzkovateľa ako zodpovedného subjektu. Výsledkom týchto snáh bolo prijatie Dohovoru o dodatočnej kompenzácii za jadrové škody z r. 1997,⁸⁾,⁹⁾ ktorý je z hľadiska systematického zaradenia medzinárodných prameňov zodpovednostného jadrového práva samostatným dohovorom, ktorý nespadá ani pod jeden z existujúcich právnych režimov založených Viedenským dohovorom alebo Parížskym dohovorom. Pristúpenie k Dohovoru o dodatočnej kompenzácii nie je tak viazané na žiadny z týchto režimov a zároveň naopak, každý zo zmluvných štátov existujúceho viedenského alebo parížskeho režimu môže k Dohovoru o dodatočnej kompenzácii pristúpiť. Tento dohovor je podporovaný najmä zo strany USA, ktoré ho ratifikovali v r. 2008 a výrazným spôsobom sa snažia presadiť jeho prijatie v tých štátoch, ktoré patria do americkej sféry vplyvu (najmä z dôvodu, že Dohovor o dodatočnej kompenzácii do značnej miery reflektuje potreby a ekonomické záujmy amerického jadrového priemyslu).¹⁰⁾

Vzhľadom na zameranie príspevku na vzťahy zodpovednostného jadrového práva a úniového práva v tejto oblasti, východiskom úvah je otázka, či Európska únia ako subjekt so statusom nadnárodného spoločenstva môže v súlade s čl. 216 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ,¹¹⁾ ktorý zakotvuje tzv. implicitnú vonkajšiu právomoc Únie,¹²⁾ participovať na niektorom zo zodpovednostných režimov jadrového práva prostredníctvom pristúpenia k niektorému z dohovorov prvej alebo druhej generácie.

Odpoveď je v tomto prípade negatívna, pretože zmluvnými stranami dohovorov v oblasti jadrovej zodpovednosti sa môžu stať výlučne suverénne štáty, čím sú z možnosti participácie vylúčené akékoľvek nadnárodné spoločenstvá.¹³⁾ Z tohto dôvodu sa EÚ ako celok nemôže stať súčasťou zodpovednostného jadrového režimu ( zmluvnou stranou niektorého z dohovorov), táto možnosť je vyhradená výlučne štátom (v rozsahu predmetu skúmania autorov okrem iných i členským štátom EÚ).

Vyriešenie sekundárnej otázky možnosti pristúpenia členských štátov EÚ k zodpovednostnému jadrovému režimu je však aj vo vzťahu k štátom ako suverénnym subjektom kompli