rozsudok z 31. marca 2022 k sťažnosti č. 38321/17 a 8 ďalších
| Čl. 8 • Súkromný a rodinný život • Umiestnenie odsúdeného do oddielu s bezpečnostným režimom počas výkonu trestu odňatia slobody v rozpore so zákonom, vo svetle nedostatočnej právnej ochrany proti zneužitiu • Diskrečná právomoc väzenských orgánov a opomenutie vziať do úvahy relevantné aspekty sťažovateľovej situácie • Sťažovateľ bol vo veľkej miere vylúčený z rozhodovacieho procesu a boli mu poskytnuté len obmedzené záruky |
Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia), zasadajúc ako komora v zložení:
Péter Paczolay, predseda,
Krzysztof Wojtyczek,
Alena Poláčková,
Erik Wennerström,
Raffaele Sabato,
Lorraine Schembri Orland,
Davor Derenčinović, sudcovia,
a Renata Degener, tajomníčka sekcie,
berúc do úvahy:
sťažnosti (č. 38321/17, 82925/17, 156/18, 7426/18, 9755/18, 14907/18, 29635/18, 29636/18 a 35668/18) proti Slovenskej republike, podané na Súd podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") slovenským občanom, pánom Miroslavom Maslákom (ďalej len "sťažovateľ"), v rôzne dni uvedené ďalej v odsekoch 104 až 107;
rozhodnutie oznámiť vláde Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") námietky podľa článkov 3, 6, 8 a 13 Dohovoru, týkajúce sa (i) umiestnenia sťažovateľa vo väzniciach do oddielov s bezpečnostným režimom, v ktorom si odpykal časť svojho trestu odňatia slobody, a predĺžení tohto umiestnenia, (ii) podmienok a prísnosti režimu v týchto oddieloch (vrátane obmedzení jeho práva prijímať návštevy), (iii) údajného nedostatku súdneho prieskumu umiestnenia v týchto oddieloch, jeho predĺžení a obmedzení práva na návštevy, (iv) údajného nedoručenia vyjadrení väzenských orgánov v konaní pred ústavným súdom sťažovateľovi a (v) údajného nedostatku účinného prostriedku nápravy v tomto ohľade, a rozhodnutie vyhlásiť zvyšok sťažností za neprijateľné; stanoviská strán; po prerokovaní na neverejnom zasadnutí 1. februára a 8. marca 2022, vyhlasuje nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v uvedený deň.
ÚVOD
1. Týchto deväť sťažností sa týka výkonu časti sťažovateľovho trestu odňatia slobody v osobitnom bezpečnostnom väzenskom režime a právneho rámca upravujúceho tento režim.
SKUTKOVÝ STAV
2. Sťažovateľ sa narodil v roku 1979 a má evidovaný trvalý pobyt v Pružine. Pred Súdom ho zastupoval pán R. Toman, advokát pôsobiaci v Nových Zámkoch.
3. Vládu zastupovali jej zástupkyne, pani M. Pirošíková a následne pani M. Bálintová.
4. Skutkové okolnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie deviatich sťažností tvoriacich tento prípad, tak ako ich predložili strany, možno zhrnúť takto.
I. POZADIE
5. Sťažovateľ podal doposiaľ štyridsať sťažností podľa článku 34 Dohovoru proti Slovenskej republike a Českej republike. Týkali sa najmä viacerých trestných konaní proti nemu v súvislosti s rôznymi obvineniami zo skutočných alebo údajných násilných trestných činov na pozadí organizovaného zločinu.
6. Týchto deväť sťažností sa týka výkonu desaťročného trestu odňatia slobody v Slovenskej republike, ktorý mu uložili súdy Českej republiky za vydieranie a ďalšie trestné činy.
7. Po jeho zadržaní v Českej republike 27. novembra 2012 a vydaní na Slovensko sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody v režime so stredným stupňom stráženia v troch rôznych väzenských zariadeniach: ústav na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, ústav na výkon trestu odňatia slobody v Ilave a ústav na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici-Kráľovej (ďalej len "BBK").V každom z týchto zariadení bol umiestnený do oddielu s bezpečnostným režimom (ďalej len "OBR") a práve táto skutočnosť je špecifickým dôvodom súčasných sťažností.
II. ÚSTAV NA VÝKON TRESTU ODŇATIA SLOBODY LEOPOLDOV
8. Sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove od 22. mája 2015 do 15. júla 2016.Pôvodne bol umiestnený do výkonu trestu odňatia slobody v diferenciačnej skupine "C", ale od 19. júna 2015 bol držaný v režime OBR.
A. Umiestnenie do OBR a predĺženie doby jeho umiestnenia v tomto režime
9. Podľa platných a účinných právnych noriem obsiahnutých najmä v zákone o výkone trestu odňatia slobody (zákon č. 475/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov - ďalej len "ZVTOS") a v Poriadku výkonu trestu odňatia slobody (vyhláška ministerstva spravodlivosti č. 368/2008 Z. z.v znení neskorších predpisov - ďalej len "PVTOS"), rozhodnutia o umiestnení odsúdeného do OBR sú zverené do právomoci riaditeľa dotknutého ústavu na výkon trestu odňatia slobody; riaditeľ a prokurátor musia situáciu preskúmavať najmenej raz za tri mesiace; a takéto rozhodnutia sú prijímané na základe návrhu pedagóga v ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len "pedagóg") alebo preventívno-bezpečnostnej služby (ďalej len "PBS") po tom, ako bol návrh prerokovaný umiestňovacou komisiou.
10. V tomto prípade bol sťažovateľ umiestnený v OBR z preventívno-bezpečnostných dôvodov. Rozhodnutia o jeho umiestnení a o jeho ponechaní v uvedenom režime vydal riaditeľ 19. júna, 11. septembra a 4. decembra 2015 a 26. februára a 20. mája 2016.Tieto rozhodnutia boli preskúmané prokurátorom 21. júla a 24. novembra 2015 a 18. marca a 6. júla 2016.
11. Rozhodnutie z 19. júna 2015 zodpovedalo návrhu PBS, ktorý v ten istý deň prerokovala umiestňovacia komisia.
12. V návrhu PBS uviedla, že sťažovateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin a zdôraznila, že v Českej republike bol držaný v podobnom režime, ako je v OBR, pretože bol považovaný za veľmi nebezpečného pre iné osoby, vzhľadom na jeho dominantnú osobnosť a tendencie manipulovať so svojím okolím.
13. Záznam z prerokovania umiestňovacej komisie neobsahuje žiadne iné podrobnosti ako údaje týkajúce sa zloženia komisie a podpisy, ktoré možno považovať za súhlas každého z jej členov s návrhom PBS.
14. Rozhodnutie obsahuje odkaz na príslušné ustanovenia právnych predpisov, ale neobsahuje žiadne odôvodnenie.
15. Nasledujúce návrhy a rozhodnutia sú formulované rovnakým spôsobom; každé rutinné preskúmanie prokurátorom (pozri skôr uvedené odseky 9 a 10) bolo ukončené konštatovaním, že neboli zistené žiadne nezrovnalosti, a že rozhodnutia boli zákonné, pričom nebolo odkázané na žiadne ďalšie dôvody.
B. Opravné prostriedky proti umiestneniu sťažovateľa do OBR
16. Sťažovateľ sa svojich práv domáhal na prokuratúre, na ústavnom súde a pred správnym súdnictvom. V rozsahu, v akom to bolo preukázané, tvrdil, že jeho umiestnenie do OBR bolo svojvoľné, keďže sa nezakladalo na žiadnom konkrétnom odôvodnení. Ďalej tvrdil, že kópia rozhodnutia o umiestnení mu bola poskytnutá až po tom, čo podal žiadosť podľa právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám, a že tvrdenie, že je nebezpečný pre ostatných, bolo založené na čisto hypotetických prvkoch, ale nie na skutočných dôkazoch.
17. Jeho podania neboli úspešné z nasledujúcich dôvodov, pričom konečné rozhodnutia boli vydané ústavným súdom 13. marca 2018 (III. ÚS 94/2018) a Krajskou prokuratúrou v Trnave 22. januára 2019.
18. Prokurátor zhrnul postup, ktorý viedol k umiestneniu sťažovateľa do OBR, ako je opísaný skôr, pričom ale nesúhlasil s tvrdením, že chýbalo primerané odôvodnenie alebo že sa vyskytli známky svojvôle alebo nezrovnalosti. Prokurátor opakovane uviedol, že umiestnenie bolo zákonné, pričom na ostatné argumenty sťažovateľa nebola poskytnutá žiadna konkrétna odpoveď.
19. V súlade s princípom subsidiarity ústavný súd rozhodol, že nemá priamu právomoc, pokiaľ ide o konanie alebo opomenutie zo strany väzenskej správy. V tomto prípade je teda príslušná prokuratúra. Ústavný súd preto mohol iba preskúmať spôsob, akým prokurátor vybavil sťažnosti sťažovateľa týkajúce sa väzenskej správy. V tejto súvislosti požiadavky týkajúce sa rozsahu odôvodnenia, ktoré museli rozhodnutia vydané prokuratúrou obsahovať, neboli také prísne ako požiadavky na súdne rozhodnutia. Ústavný súd, obšírne citujúc napadnuté rozhodnutia prokurátora, dospel k záveru, že na argumentáciu sťažovateľa odpovedali primerane a vychádzali z príslušnej právnej úpravy.
20. Správne súdnictvo nemalo právomoc zaoberať sa námietkami sťažovateľa, ktoré patrili do právomoci prokuratúry; boli preto postúpené prokuratúre. Výsledkom bolo nové kolo preskúmania zo strany prokurátora, ktorý dospel k záveru, že s odvolaním sa na výsledky predchádzajúcich rutinných preskúmavaní (pozri už uvedené odseky 9 a 10) bolo umiestnenie sťažovateľa do OBR zákonné a nebolo svojvoľné.
C. Podmienky v OBR
21. Všeobecný rámec pre podmienky je upravený v relevantných ustanoveniach ZVTOS a PVTOS a v interných pravidlách väznice (
ústavný poriadok
- ďalej len "ÚP").22. Okrem toho, individuálne aspekty zaobchádzania s odsúdeným vo výkone trestu odňatia slobody sú definované v individuálnom nápravnom programe (
program zaobchádzania
- ďalej len "PZ").1. Návštevy
23. Vo všeobecnosti sa návštevy v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (pozri skôr uvedený odsek 7) konajú ako kontaktné návštevy (
s priamym kontaktom
). V prípade osôb držaných v režime diferenciačnej "skupiny C" (pozri odsek 8) je však situácia iná a všeobecným pravidlom sa stávajú bezkontaktné návštevy (
bez priameho kontaktu
). V ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove platí rovnaké všeobecné pravidlo pre odsúdených v OBR (§ 21 ÚP ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove). Výnimky zo všeobecných pravidiel môže v odôvodnených prípadoch povoliť riaditeľ ústavu.24. Vo svojom vyjadrení k skutkovým okolnostiam vláda uviedla, že 24. júna a 20. novembra 2015 mal sťažovateľ kontaktné návštevy zo strany svojej matky.
25. Kľúčovým bodom sťažností sťažovateľa podľa Dohovoru sú žiadosti, ktoré podal 2. februára a 26. apríla 2016, o kontaktnú návštevu jeho matkou, bratom a priateľmi.
26. Riaditeľ tieto žiadosti preskúmal 23. februára a 3. júna 2016, ale v oboch prípadoch povolil iba bezkontaktnú návštevu sťažovateľovou matkou. V rozsahu, v akom to bolo preukázané, rozhodnutia neobsahovali žiadne osobitné odôvodnenie a boli vyhotovené vo forme krátkych poznámok napísaných na papierových formulároch príslušných žiadostí. Sťažovateľ bol o rozhodnutiach informovaný 4. marca a 7. júna 2016.
27. Sťažovateľ napadol rozhodnutie z 23. februára 2016 na prokuratúre a rozhodnutie z 3. júna v rámci správneho súdnictva. Keďže nebol úspešný, domáhal sa svojich nárokov ďalej (a opäť neúspešne) podaním dvoch samostatných ústavných sťažností. Tvrdil, že podľa príslušných právnych predpisov má právo na kontaktné návštevy, a že uvedená zmena všeobecného pravidla na bezkontaktné návštevy nemá primeraný právny základ, pretože sa nezakladá na ničom inom ako na ÚP ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove. Rozhodnutiam navyše chýbalo odôvodnenie a neboli mu doručené písomne (boli mu oznámené iba ústne).
28. Čo sa týka rozhodnutia riaditeľa z 23. februára 2016, konečné rozhodnutie bolo vydané ústavným súdom 31. augusta 2017 (I. ÚS 429/17). Odôvodnenie orgánov možno zhrnúť takto.
Sťažovateľ bol pôvodne zaradený do výkonu trestu odňatia slobody do diferenciačnej "skupiny C", ale neskôr bol umiestnený do OBR. Podľa platného zákona bolo všeobecným pravidlom pre odsúdených umiestnených vo výkone trestu odňatia slobody v "skupine C", že môžu prijímať len bezkontaktné návštevy. Rozhodnutie nepovoliť kontaktnú návštevu teda nevyžadovalo žiadne odôvodnenie; odôvodnenie sa vyžadovalo len v súvislosti s rozhodnutím o udelení výnimky z tohto všeobecného pravidla - teda len vtedy, ak bola povolená kontaktná návšteva. Takéto rozhodnutie bolo vo výlučnej právomoci riaditeľa ústavu a v prípade sťažovateľa bolo v plnej miere v súlade so zákonom.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ústavný súd nemal právomoc preskúmavať rozhodnutie riaditeľa a mohol skúmať len spôsob, akým toto rozhodnutie preskúmal prokurátor. Pri dodržaní týchto obmedzení - a odvolávajúc sa na materiál predložený v konaní pred ústavným súdom orgánom, proti ktorému bola sťažnosť podaná (t. j. správou väznice) - ústavný súd nezistil žiadnu nezákonnosť alebo nedostatok odôvodnenia.
29. Čo sa týka rozhodnutia riaditeľa z 3. júna 2016, konečné rozhodnutie bolo vydané ústavným súdom 1. februára 2018 (II. ÚS 86/2018). Závery a jeho odôvodnenie možno zhrnúť takto.
Napadnuté rozhodnutie nebolo rozhodnutím, ktoré by bolo vydané správnym orgánom v oblasti verejnej správy. Bolo vydané v rámci realizácie výkonu trestu odňatia slobody. Tento postup mal korene v trestnom práve a bol pokračovaním a neoddeliteľnou súčasťou trestného konania. Jeho úprava spadala do tej istej oblasti práva, ktorej účel bol iný než účel, ktorému slúžilo správne právo. Správne súd