JUDr. Marek Maslák, PhD.

V Justičnej revue boli v ostatnom čase zverejnené dva články k problematike zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a náhrady zaň, a to článok Tomáša Majerčáka1) a článok Martina Lopucha2). V týchto článkoch autori kritizujú rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/17/2019, v zmysle ktorého je náhrada za zákonné vecné bremeno podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z.3) jednorazová, pričom poukazujú na neústavnosť takéhoto zákonného vecného bremena a náhrady zaň pre rozpor s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR4). V predkladanomčlánku autor vyjadruje polemický postoj k názorom a argumentáciám.

Najvyšší súd sa v glosovanom uznesení zaoberal otázkou, či má vlastník pozemku, ku ktorému vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 Z. z., 1) nárok...

Veľký senát Najvyššieho súdu SR sa v glosovanom uznesení zaoberal otázkou, či prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSPje daná aj vtedy, keď sa síce odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, ale podľa dovolacieho súdu sa od tejto praxe odkloniť mal. Pritom dospel k záveru, že z § 421 ods. 1 písm. a) CSP nevyplýva ani len náznak toho, že by bolo v naznačenom prípade dovolanie prípustné.

Dňa 14. marca 2018 sa Národná rada SR uzniesla na zákone č. 110/2018 Z.z., ktorým bol v rozsiahlej miere zmenený zákon č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej aj "ZoPS" alebo "zákon o pozemkových spoločenstvách") a ktorého väčšina ustanovení nadobudla účinnosť 1. júla 2018 (ďalej aj "novela"). Táto novela priniesla do života pozemkových spoločenstiev (ďalej aj "spoločenstvá") mnoho pozitívneho. V nasledujúcom článku sa však chceme zamerať práve na tie body novely, ktoré, podľa nášho názoru, môžu jej adresátom skôr uškodiť ako pomôcť, resp. na nedostatky či nesprávnosti, ktoré v tejto novele a dôvodovej správe k nej zákonodarca uvádza.

Právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje možnosť, aby sa ten, kto o sebe tvrdí, že je biologickým otcom maloletého dieťaťa, domáhal určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov podľa § 91 ods. 1 zákona o rodine. V konaní má kľúčový význam najlepší záujem maloletého dieťaťa.

Dňa 18. decembra 2017 veľký senát Najvyššieho súdu SR vydal uznesenie sp. zn. 1 V Cdo 4/2017 s nasledovnou právnou vetou: "Spor o interpretáciu právnej normy je daný, ak sú v najmenej dvoch rozhodnutiach najvyššieho súdu vyslovené právne názory, ktoré odlišným spôsobom vykladajú (interpretujú) rovnakú právnu normu." V uvedenej právnej veci mal Najvyšší súd SR možnosť zjednotiť rozdielne posudzovanie otázky premlčania úrokov z omeškania v rozhodovacej činnosti jednotlivých senátov Najvyššieho súdu SR.

Rozhodcovské konanie je jedným zo spôsobov alternatívneho riešenia sporov, pričom jeho výsledkom môže byť rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom. Štát si však ponecháva istú mieru ingerencie a kontroly vo vzťahu k tomuto alternatívnemu riešeniu sporov, a to najmä vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom. Konkrétne ide o možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecný súd. V tomto príspevku sa chceme upriamiť na problematické aspekty rozhodovania o tejto žalobe všeobecnými súdmi v Slovenskej republike, a to pokiaľ ide o žalobu proti rozhodcovskému rozsudku vydanému v rozhodcovskom konaní, ako aj v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. V príspevku sa venujeme aj pokračovaniu v konaní po zrušení rozhodcovského, resp. spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku.

V prvom tohtoročnom čísle tohto časopisu sa Mgr. Dominika Zavadová venovala konaniu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Súhlasíme s názorom spomínanej autorky, že úprava abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach de lege lata vyvoláva viac otázok ako odpovedí, preto chceme v nasledujúcom príspevku na ňu nadviazať a konkrétne bližšie rozvinúť problematiku účinkov rozsudku v tomto type konania.

Právna úprava rozhodcovského konania v Slovenskej republike vyvolávala množstvo praktických problémov, a to najmä v súvislosti s ochranou spotrebiteľa. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o rozhodcovskom konaní" alebo "ZRK") sa vzťahoval tak na obchodnoprávne, občianskoprávne, ako aj právne vzťahy so spotrebiteľským prvkom, a to až do prijatia nového zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej aj "zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní" alebo "ZSRK"), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2015. Predmetným zákonom sa zaviedol dualizmus rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Príspevok má za cieľ stručne poukázať na dosiaľ existujúce problémy rozhodcovského konania, ktorého účastníkom bol spotrebiteľ, no najmä čitateľovi zrozumiteľne predostrieť novú právnu úpravu spotrebiteľskej arbitráže, tak jej výhody v porovnaní s doterajším stavom, ako aj jej možné nedostatky.

Predkladaný príspevok sa venuje otázke určenia okamihu začiatku plynutia premlčacej doby v prípade, ak čas splnenia dlhu nie je medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutý ani inak ustanovený, resp. určený. Zákonné znenie nie je v tomto smere dostačujúce, judikatúra ani právna veda v danej problematike taktiež nie sú jednotné. Príspevok ponúka analýzu viacerých právnych názorov vyskytujúcich sa v danej oblasti a upriamuje pozornosť na rôzne interpretačné metódy, ktoré možno v tomto smere využiť. Prostredníctvom prípadov z praxe sa autor snaží hľadať dobre argumentačne podložené stanovisko, ktoré bude zodpovedať spravodlivému riešeniu veci.