Vecná neopodstatnenosť dovolania ako kategória jeho procesnej neprípustnosti (1. časť)

Mimoriadnosť jednotlivcovi prístupných prostriedkov nápravy v rámci sporového konania spočíva v tom, že o týchto je rozhodované vždy po právoplatnom rozhodnutí veci v rámci dvojstupňovej súdnej sústavy. Na tomto mieste však poznamenávame, že atribút právoplatnosti napádaného rozhodnutia nie je podmienkou prípustnosti žiadneho z mimoriadnych opravných prostriedkov v zmysle Civilného sporového poriadku. To, že v aplikačnej praxi mimoriadny opravný prostriedok smeruje voči právoplatnému rozhodnutiu, je totiž iba výsledkom kumulácie plynutia času a a zákonodarcom ustanovených podmienok jeho prípustnosti.²⁾ Vzhľadom na súčasné pomery aplikačnej praxe však možno konštatovať, že v čase rozhodovania o uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku už spravidla vždy bude nastolená právna istota druhoinštančným (právoplatným) rozhodnutím. Ako sme načrtli, je to práve právna istota nastolená právoplatným rozhodnutím, ktorá determinuje mimoriadny charakter toho-ktorého prostriedku nápravy. Výsledkom dôvodného uplatnenia námietok sporovou stranou v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku je tak nevyhnutne narušenie stavu založeného právoplatným rozhodnutím súdu (ktoré mohlo byť medzičasom už aj dobrovoľne alebo nútene vykonané) a obnovenie právnej neistoty strán viažucej sa k predmetu konania.³⁾ V tomto smere aplikačná prax v zhode s uvedeným názorom k podstate mimoriadnych opravných prostriedkov sformulovala záver, podľa ktorého: „Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.“⁴⁾

V ďalšom texte sa preto s ohľadom na mimoriadny charakter a možné prejavy pôsobenia mimoriadnych opravných prostriedkov (t. j. rušenie právoplatného rozhodnutia, či naopak, definitívnu stratu šance na odvrátenie priaznivejšieho rozhodnutia) zameriame na interpretačno-aplikačné problémy spojené s prípustnosťou dovolacieho prieskumu podľa § 419 a nasl. CSP. Konkrétne aplikačné a interpretačné úskalia (limity) dovolacieho prieskumu sa pokúsime ilustrovať na príkladoch súčasnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Naším zámerom pri výbere témy bolo priblížiť a identifikovať interpretačno-aplikačné problémy súvisiace s prípustnosťou dovolacieho prieskumu, keďže sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu objavujú prípady, kedy Najvyšší súd SR predložené dovolanie vo výroku procesne odmietne, no následne z odôvodnenia rozhodnutia o dovolaní vyplýva, že sa zaoberal obsahom dovolania, no toto nepovažoval za dôvodné (opodstatnené). Vzhľadom na v článku formulované závery dospievame k názoru, že takýto postup nie je súladný s jednotlivými garanciami spravodlivého procesu poskytovanými sporovým stranám prostredníctvom Ústavy SR a Dohovoru. Zastávame názor, že v týchto prípadoch dochádza k zásahu do subjektívnej sféry sporovej strany (t. j. k deformovaniu a zásahu do obsahu zákonom predvídaných procesných pravidiel, o ktorých sa konkrétna strana domnievala, že tieto budú aplikované určitým spôsobom), čo má za následok vytvorenie ďalších procedurálnych prekážok spravodlivého procesu.

Spôsob rozhodovania dovolacieho súdu a jeho dopad na obsah rozhodnutia

Ako sme načrtli v rámci úvodného priblíženia zvolenej problematiky prípustnosti dovolacieho prieskumu, tento predstavuje taký prostriedok nápravy, ktorého úspešné uplatnenie by malo byť sprevádzané mimoriadnymi okolnosťami v podobe naplnenia konkrétneho dovolacieho dôvodu. Vzhľadom na mimoriadny charakter dovolania ako prostriedku nápravy je prirodzené, že v konaní o dovolaní môže prevažovať vyšší počet neúspešne využitých dovolaní ako tých, ktorých výsledkom bolo zrušenie právoplatného rozhodnutia a obnovenie stavu právnej neistoty sporových strán. Napokon, ako vyplýva z konštantnej judikatúry ESĽP, dovolací súd je súdom právnym, nie skutkovým (t. j. súdom, ktorého decíznej právomoci sú vyhradené výlučne právne nedostatky napadnutých druhoinštančných rozhodnutí, a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu).⁵⁾ To má svoj základ v základnej procesnoprávnej maxime iura novit curia, v zmysle ktorej súd pozná právo, je znalý jeho obsahu a mal by byť schopný ho aj správne aplikovať.

Existencia zásady iura novit curia však sama osebe nevylučuje, že v procese aplikácie a interpretácie práva dôjde k istým pochybeniam, ktoré sú determinované prítomnosťou ľudského faktoru pri rozhodovaní.⁶⁾ Pre elimináciu možných negatívnych dôsledkov pochybení pri výkone verejnej moci je tak nevyhnutné, aby právny poriadok poskytoval jednotlivcovi účinné prostriedky nápravy, a to prioritne prostredníctvom možnosti (racionálnej a právom aprobovanej)⁷⁾ revízie súdnych rozhodnutí ako formy prejavu štátnej moci.⁸⁾ Výlučne takýmto spôsobom možno zabezpečiť napĺňanie jednotlivých parciálnych atribútov materiálneho právneho štátu vyjadrených optikou doktríny pozitívneho záväzku štátu.⁹⁾

V ostatnom čase sa však v rámci aplikačnej praxe Najvyššieho súdu SR v rámci dovolacieho prieskumu rozhodnutí o odvolacích súdov objavuje nezanedbateľná skupina rozhodnutí, ktorými dovolací súd uplatnené dovolania výrokom odmieta, no v rámci odôvodnenia týchto rozhodnutí uplatnené dovolacie dôvody meritórne preskúmava.¹⁰⁾ Inými slovami, dovolací súd využité dovolanie procesne odmietne, a to na podklade odôvodnenia, ktorého obsahom je meritórny prieskum dovolania.

Nestotožňujeme sa s názorom, že v prípadoch nedôvodného dovolania nie je rozhodujúce, akým spôsobom dovolací súd rozhodne o využitom dovolaní (t. j. či toto procedurálne odmietne alebo meritórne zamietne), a to z dôvodu, že účinok takéhoto rozhodnutia je fakticky totožný.¹¹⁾ Samotný spôsob rozhodnutia o uplatnenom prostriedku nápravy, podľa nášho názoru, predstavuje základný aspekt zákonnosti takéhoto rozhodovania. Zákonodarca explicitne rozlišuje medzi prípadmi, keď je dovolací súd oprávnený využité dovolanie procesne odmietnuť,¹²⁾ pričom v prípadoch absencie niektorého z dôvodov odmietnutia podania (dovolania) je, naopak, povinný predložené dovolanie podrobiť meritórnemu prieskumu. Ak teda dovolací súd predložené dovolanie neodmietne, resp. neexistuje zákonný dôvod jeho procesného odmietnutia, je povinný ho vecne preskúmať a až v prípade, ak po uskutočnenom prieskume dospeje na základe dostatočného odôvodnenia k záveru o neopodstatnenosti dovolania, je oprávnený ho zamietnuť.

Žiadna procesnoprávna norma regulujúca inštitút dovolacieho prieskumu uskutočňovaného v sporovom konaní neoprávňuje Najvyšší súd SR, aby prípustné dovolanie procesne odmietol z dôvodu, že ho považuje za vecne neopodstatnené. A contrario, zákonná úprava § 419 až 457 CSP smeruje k meritórnemu (právnemu) prieskumu vytýkaných nedostatkov dovolaním napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (za predpokladu, že neexistuje dôvod pre procesné odmietnutie dovolania z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti). Z uvedeného tak možno vyvodiť, že podmienky procesnej prípustnosti nie sú svojím obsahom previazané s obsahom dovolacej argumentácie a ani s obsahom vytýkaných nedostatkov postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu. Naopak, procesná prípustnosť sa viaže výlučne k posudzovaniu naplnenia predpokladov dovolacieho prieskumu z hľadiska vlastností podaného dovolania, t. j. k prieskumu, či dovolanie bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom ustanovenej lehote, či smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je prípustné, disponuje náležitosťami podľa § 428 CSP, či bol dovolateľ pri jeho podaní zastúpený advokátom alebo sám disponuje vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v odbore právo, a napokon či dovolateľ uplatnil prípustné dovolacie dôvody a tieto boli vymedzené spôsobom podľa § 431 až 435 CSP. V prípade, ak dovolací súd nevzhliadne žiadny z uvedených dôvodov neprípustnosti dovolania, musí ho v zmysle zachovania štandardov poskytnutia súdnej ochrany vymedzených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vecne prejednať.

Naopak, v prípade, ak dovolací súd predložené dovolanie vecne preskúmal, nemôže toto procesne odmietnuť z dôvodu jeho neopodstatnenosti, keďže v tejto fáze rozhodovania o dovolaní už jeho procesnú prípustnosť musel vyhodnotiť kladne, inak by nemohol pristúpiť k jeho meritórnemu prieskumu. Najvyšší súd teda pri meritórnom posudzovaní dovolania nesmie ex post ustáliť záver o jeho neprípustnosti vychádzajúcej z jeho nedôvodnosti. Pretože prípustnosť predstavuje v istom slova zmysle predbežnú právnu otázku, od ktorej vyriešenia závisí, či vôbec konajúci súd bude disponovať zákonným oprávnením na vecné prejednanie veci (dovolania). Až v prípade, že je táto predbežná otázka vyriešená kladne, možno uvažovať o opodstatnenosti dôvodov, na ktorých dovolanie spočíva.¹³⁾ V opačnom prípade, t. j. ak by dovolací súd najskôr vecne preskúmal obsah dovolania, a to bez toho, aby vyhodnotil jeho procesnú prípustnosť, porušil by kogentné procesnoprávne normy regulujúce inštitút dovolania.¹⁴⁾ To platí o to viac, že dôvodnosť dovolania nepredstavuje podmienku jeho prípustnosti. Z toho vyplýva, že dovolací súd nemá dostatok právomoci rozhodnúť o predloženom dovolaní „len“ procesne odlišným spôsobom, než o akom svedčí jeho postup. V prípade, ak Najvyšší súd SR toto pravidlo prehliada (nerešpektuje), sám vytvára prekážky spravodlivého procesu a popiera účel dovolacieho konania.¹⁵⁾ V týchto prípadoch dochádza k nesúladu výroku rozhodnutia o dovolaní s jeho odôvodnením, čo zakladá vadu zmätočnosti v podobe nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.¹⁶⁾