Z aplikačnej praxe je zrejmé, že v súčasnosti väčšina účastníkov záväzkovo právnych vzťahov využíva inštitút zmluvnej pokuty vo forme peňažnej sumy. Peňažná suma je podľa mnohých autorov jediným prípustným predmetom zmluvnej pokuty. Jej využitie v takejto podobe je však limitované solventnosťou dlžníka. Autorka preto v článku analyzuje súčasnú právnu úpravu inštitútu zmluvnej pokuty v Občianskom a Obchodnom zákonníku vo vzťahu k možnosti platného uzatvorenia dohody o zmluvnej pokute, ktorú by si účastníci vymienili v nepeňažnej forme, a to aj použitím metódy vertikálnej a horizontálnej komparácie. Zároveň poukazuje na problémy, ktoré sa spájajú s nepeňažnou formou zmluvnej pokuty, a navrhuje možné riešenia týchto problémov.
ZMLUVNÁ POKUTA V NEPEŇAŽNEJ FORME
Mgr.
Lenka
Dufalová
PhD.
odborná asistentka na Katedre občianskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Úvod
Zmluvná pokuta je v súčasnosti právnym inštitútom, ktorý veritelia často využívajú za účelom zabezpečenia svojich záväzkov, a to nielen v obchodnoprávnych, ale aj v občianskoprávnych vzťahoch. Zmluvnú pokutu upravuje tak zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ"), ako aj zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "ObZ"). Zmluvná pokuta je zabezpečovací právny inštitút, ktorý sa dojednáva v zmluve. Účelom zmluvnej pokuty zakotvenej v ustanoveniach § 544 a 545 OZ je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Zmluvná pokuta predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre tento prípad dojednané plnenie. Z hľadiska zaradenia zmluvnej pokuty k jednotlivým inštitútom súkromného práva je zmluvná pokuta radená k zabezpečovacím inštitútom, ktoré
spravidla neplnia uhradzovaciu funkciu
- spravidla preto, lebo Občiansky zákonník v § 545 ods. 1 umožňuje zmluvným stranám, aby sa dohodli, že zaplatením zmluvnej pokuty dlžník prestane byť zaviazaný plniť tú povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. V tomto prípade nejde o naplnenie uhradzovacej funkcie v zmysle, v akom túto funkciu chápeme napríklad vo vzťahu k ručeniu alebo k zrážkam zo mzdy1), ale skôr možno hovoriť o zmluvnej pokute, ktorá je koncipovaná ako alternatívny záväzok, keďže dáva dlžníkovi možnosť voľby vo vzťahu k splneniu záväzku - dlžník má právo výberu medzi splnením dohodnutého predmetu záväzku alebo uhradením zmluvnej pokuty. Pokiaľ ide o ďalšie funkcie zmluvnej pokuty tak, ako je zmluvná pokuta využívaná v praxi, do popredia vystupuje skôr
preventívna a sankčná funkcia
tohto inštitútu, keďže zmluvná pokuta má dlžníka nútiť splniť svoj dohodnutý záväzok s tým, že ak ho nesplní, nielenže sa dostane do omeškania a s tým spojenými následkami2), ale vznikne mu ďalšia povinnosť plniť veriteľovi to, čo je dohodnuté ako zmluvná pokuta. Zmluvná pokuta tak primárne plní funkciu sankcie za nesplnenie záväzku. Vo vzťahu k funkciám zmluvnej pokuty nemožno opomenúť skutočnosť, že zmluvná pokuta plní aj
funkciu paušalizovanej náhrady škody
, aj keď povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu nie je závislá od vzniku škody, len od jej platného dojednania v zmluve. Táto funkcia zmluvnej pokuty vychádza z ustanovenia § 544 ods. 1 OZ:
"dojednanie zmluvných strán pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, kedy je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda", a taktiež z ustanovenia § 545 ods. 2 OZ prvej vety: "veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné".
Zo znenia druhej vety citovaného ustanovenia
"veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté"
, tiež možno zmluvnú pokutu vnímať ako zákonom limitovanú náhradu škody.Forma zmluvnej pokuty z historického pohľadu
Z historického hľadiska
je zmluvná pokuta známa už z rímskeho práva. V
rímskom práve
sa stretávame s dvoma formami zmluvnej pokuty: rímske právo používalo tak pojem stipulatio poenae pre peňažnú sumu, ktorá slúžila k utvrdeniu záväzku tým, že dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi určitú sumu pre prípad, že riadne a včas nesplní to, k čomu sa zaviazal, ako aj pojem arrha poenalis na označenie takého druhu závdavku (preddavku), ktorého zmyslom bola vopred zaplatená zmluvná pokuta, a ak sa zmluva nesplnila, ponechal si ho prijímateľ ako minimálnu náhradu škody.3)Inštitút zmluvnej pokuty bol známy aj v stredovekom práve.
Opus Tripartitum
upravovalo zmluvnú pokutu ako vedľajší dohovor, ktorý mal zabezpečiť lepšie dosiahnutie cieľa daného právneho úkonu. Zmluvná pokuta (poena vincularis) bol sľub plnenia pre prípad, že strana zavinene nesplní záväzky prevzaté právnym úkonom.4)Všeobecný rakúsky občiansky zákonník z roku 1811 (
ABGB
) upravoval zmluvnú pokutu v § 1336 nasledovne:
"Zmluvné strany môžu uzatvoriť osobitnú dohodu o tom, že namiesto ujmy, ktorá sa má nahradiť, má byť veriteľovi uhradená určitá peňažná alebo iná suma pre prípad, že sľub nebude splnený vôbec alebo nebude splnený náležitým spôsobom, alebo že