Zmena právnych názorov Ústavného súdu SR a princíp právnej istoty

Protikladné právne názory Ústavného súdu SR na interpretáciu a aplikáciu tej istej ústavnej normy sprevádzajú činnosť ústavného súdu od prvých rokov jeho existencie.¹⁾ Zmenil sa výklad hmotnoprávnych ústavných noriem, aj výklad procesných noriem, či už sa týkajú Ústavy SR alebo zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o postavení jeho sudcov a o konaní pred ním v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“). Zmeny²⁾ kolorujú zmeny funkčných období charakteristických predovšetkým zmenami osobností v radoch sudcov, ale rovnako dobre ich možno pozorovať aj v rámci jedného funkčného obdobia. V takom prípade najmä v rozdielnej interpretácii a aplikácii práva podľa senátov ústavného súdu.

Zmena právneho názoru na účel, obsah alebo rozsah právnej normy nepredstavuje výnimočný úkaz v rozhodovacej činnosti súdov zrejme všade na svete, kde existujú súdy. Nejde o to vylúčiť každú zmenu právneho názoru zo súdnej praxe. Ide o to dosiahnuť prehľadnosť a dôvodnosť v takom dianí. Inak povedané, keď súd mení svoj právny názor, možno od neho očakávať a vyžadovať, aby výslovne upozornil na to, že názor mení a tiež aby uviedol dôvody, kvôli ktorým predchádzajúci právny názor nahrádza iným názorom.

Ústavný súd SR tento postup neuplatňuje. Ako názorný príklad možno spomenúť otázku, či sa sloboda podnikania zaručená čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR priznáva aj právnickým osobám. Ústavný súd najskôr rozhodol, že nie.³⁾ Potom právnickým osobám priznal právo na slobodu podnikania.⁴⁾ Udialo sa tak celkom neformálne, bez zmienky o tejto zásadnej zmene právneho názoru, aj bez jeho najnepatrnejšieho odôvodnenia. Súlad niektorých ustanovení zákona č. 140/1998 Z.z. o liekoch sa odrazu označil za nesúladný s čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy SR, lebo zákonodarca „odoprel možnosť poskytovať lekárenskú starostlivosť právnickými osobami a fyzickými osobami – nefarmaceutmi, hoci v nemocničných lekárňach túto možnosť pripustil.“⁵⁾ S prihliadnutím na úplnú absenciu zmienky o zmene právneho názoru nemožno vylúčiť, že ústavný súd sa právnou podstatou otázky o ústavnej ochrane právnických osôb v danej veci ani nezaoberal, iba prehliadol svoj predchádzajúci právny názor. Za takého stavu by malo byť nevyhnutné, aby v ďalšom kole, teda v treťom rozhodnutí o tom, či sa sloboda podnikania zaručuje aj právnickým osobám, ústavný súd uviedol argumenty v prospech jedného alebo druhého názoru. Nielen, že sa zasa tak nestalo, ale ústavný súd toto rozhodnutie dokonca ani neradil do zbierky svojich nálezov a uznesení.⁶⁾ V štvrtom rozhodnutí už išlo o samozrejmosť, „ustálenú judikatúru“ bez potreby bližšieho vysvetlenia. A tak Ústavný súd už iba uviedol: „Ústavný súd už viackrát konštatoval, že právo podnikať sa priznáva každej osobe a je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/2000).“⁷⁾

Postup a technika zmien právnych názorov Ústavného súdu SR je otázka, ktorej sa nevenuje pozornosť, čo umožňuje ponechávať ju bez riešení. Právne názory na obsah Ústavy SR sa proste menia. Čo tam potom, že taká zmena môže znamenať zmenu ústavy, prípadne aj zásadnú?

S prihliadnutím na tento stav nezaškodí najskôr nahlas uviesť, že záväzné zmeny interpretácie Ústavy SR sa dejú. Striedanie právnych názorov na hmotnoprávne normy Ústavy SR, ak sa nová interpretácia premení na ustálenú rozhodovaciu prax, možno pokladať za výsledok posunu v právnom poznaní a v právnom myslení. Menej priazne si zaslúži zmena v interpretácii a aplikácii procesných noriem, zvlášť keď uplatňovanie procesných noriem je súbežne protikladné, tá istá alebo druhovo príbuzná okolnosť raz vedie k začatiu konania pred Ústavným súdom SR a v inom prípade k odmietnutiu návrhu na konanie. Taký postup sa vie opakovať, čím prinajmenšom na prvý pohľad vyvoláva pochybnosti, či až podozrenie zo svojvôle. Ústavný súd zmenami právnych názorov na procesnoprávne otázky vnáša neistotu do ochrany ústavnosti. Zvlášť v konaní o sťažnosti. Jednak preto, lebo sťažovate