ÚSTAVNÉ ZÁRUKY OSOBNEJ SLOBODY OBMEDZOVANEJ VÄZBOU (1.)
Ústavný súd SR každý rok popiera prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri
preskúmaní rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou
týchto rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí. Namiesto
priznania právnej relevancie účelu základného práva na osobnú slobodu a jeho ochranu pri rozhodovaní
o väzobných otázkach sa tak zohľadňujú záujmy orgánov činných v trestnom konaní.
Ústavný súd SR počas roka 2006 skončil rad konaní o sťažnostiach, v ktorých vyslovil porušenie
základného práva na osobnú slobodu nezákonným výkonom väzby. V Zbierke zákonov a uznesení Ústavného
súdu SR 2006 je publikovaných 15 takých rozhodnutí,1) pričom uverejnené
neboli všetky nálezy.
Ústavný súd SR v týchto konaniach zistil systémové nedostatky v ochrane osobnej slobody.
Všeobecné súdy v rozhodovaní o väzbe porušovali čl. 17
Ústavy SR a čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
"Ustálená prax všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o väzbe väčšinou len v prípade zmeny
situácie (napr. potreba prepustenia obžalovaného z väzby, zmena kvalifikácie dôvodov väzby), nie je
v súlade s požiadavkami podľa čl. 17 ústavy a
čl. 5 dohovoru, podľa ktorých ak má byť väzba
zákonná, musí vždy trvať na základe rozhodnutia súdu a jej trvanie má byť časovo
ohraničené."2) "Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s
čl. 17 ods. 5 ústavy a
čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž
treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, sa musí vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v
danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už po podaní
obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Tieto
závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery ESĽP
(I. ÚS 6/02, I. ÚS
204/05)."
3)Systémovosť chýb spočívala v tom, že všeobecné súdy a prokurátori interpretovali ustanovenia
Trestného poriadku bez prihliadnutia na Ústavu SR a
Dohovor, teda tak, že namiesto priznania právnej relevancie účelu práva na osobnú slobodu pri
počítaní lehôt a výklade zákonom ustanovených podmienok zohľadňovali záujmy orgánov činných v
trestnom konaní.
V nasledujúcich rokoch sa stav zásadne nezmenil. V nižšom počte, ako v rekordnom roku 2006, ale
každoročne, musí ústavný súd poprieť prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri preskúmaní
rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou týchto
rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí o väzbe.
ESĽP zasa vyslovuje porušenia ochrany osobnej slobody väzbou v SR, ku ktorým do