Ústavné záruky osobnej slobody obmedzovanej väzbou (1.)

Vydáno: 23 minút čítania
ÚSTAVNÉ ZÁRUKY OSOBNEJ SLOBODY OBMEDZOVANEJ VÄZBOU (1.)
Ústavný súd SR každý rok popiera prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri preskúmaní rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou týchto rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí. Namiesto priznania právnej relevancie účelu základného práva na osobnú slobodu a jeho ochranu pri rozhodovaní o väzobných otázkach sa tak zohľadňujú záujmy orgánov činných v trestnom konaní.
Ústavný súd SR počas roka 2006 skončil rad konaní o sťažnostiach, v ktorých vyslovil porušenie základného práva na osobnú slobodu nezákonným výkonom väzby. V Zbierke zákonov a uznesení Ústavného súdu SR 2006 je publikovaných 15 takých rozhodnutí,1) pričom uverejnené neboli všetky nálezy.
Ústavný súd SR v týchto konaniach zistil systémové nedostatky v ochrane osobnej slobody. Všeobecné sú­dy v rozhodovaní o väzbe porušovali čl. 17 Ústavy SR a čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
"Ustálená prax všeobecných súdov, ktoré rozhodovali o väzbe väčšinou len v prípade zmeny situácie (napr. potreba prepustenia obžalovaného z väzby, zmena kvalifikácie dôvodov väzby), nie je v súlade s požiadavkami podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, podľa ktorých ak má byť väzba zákonná, musí vždy trvať na základe rozhodnutia súdu a jej trvanie má byť časovo ohraničené."2) "Treba povedať, že táto prax súdov nie je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z týchto ustanovení totiž treba vyvodiť, že väzba, ak má byť zákonná, sa musí vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Keďže ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery ESĽP (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05)."
3)
Systémovosť chýb spočívala v tom, že všeobecné súdy a prokurátori interpretovali ustanovenia Trestného poriadku bez prihliadnutia na Ústavu SR a Dohovor, teda tak, že namiesto priznania právnej relevancie účelu práva na osobnú slobodu pri počítaní lehôt a výklade zákonom ustanovených podmienok zohľadňovali záujmy orgánov činných v trestnom konaní.
V nasledujúcich rokoch sa stav zásadne nezmenil. V nižšom počte, ako v rekordnom roku 2006, ale každoročne, musí ústavný súd poprieť prax všeobecných súdov druhého stupňa, ktoré pri preskúmaní rozhodnutí prvostupňových súdov o väzbe vyslovujú spokojnosť so správnosťou a zákonnosťou týchto rozhodnutí bez toho, aby sa zaoberali tým najpodstatnejším - ústavnosťou rozhodnutí o väzbe.
ESĽP zasa vyslovuje porušenia ochrany osobnej slobody väzbou v SR, ku ktorým do