Pracovný pomer

SKUTKOVÝ STAv Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom z 23. mája 2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je v pracovnom pomere so žalovanou. Výsledkami...

Právna úprava nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru poskytuje ochranu účastníkovi právneho vzťahu, voči ktorému právny úkon smeroval. Zákonník práce nepočíta s možnosťou, že ochranu pred neplatným skončením pracovného pomeru bude súdne požadovať osoba, ktorá sama právny úkon uskutočnila. Nie je to však v praxi vylúčené, takou osobou môže byť napríklad osoba konajúca v duševnej poruche, ktorá ju robí pre právny úkon nespôsobilou. Príspevok skúma možnosti, ako prekonať nedostatok právnej úpravy neplatného skončenia pracovného pomeru na účely ochrany (najmä) osôb konajúcich v duševnej poruche.

Príspevok sa z pohľadu teórie a judikatúry venuje § 75 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj "Zákonník práce" alebo "ZP"), pričom zohľadňuje poslednú novelu kódexu pracovného práva účinnú od 1. mája 2018. Okrem pracovného posudku a potvrdenia o zamestnaní sa zaoberá aj osobným spisom, ktorému je v zákone venovaná iba jediná stručná veta. Napriek tomu, že na prvý pohľad ide o bezproblémové inštitúty, existujú praktické problémy vyplývajúce z nedostatočnej či nejasnej úpravy, ktorým sa odborná literatúra aj súdna prax dosiaľ nevenovali v dostatočnej miere. Situáciu neuľahčuje ani potreba komplementárnej aplikácie niektorých ďalších právnych predpisov.

V praxi nie je ničím výnimočná situácia, keď zamestnávateľ nezíska novú zákazku, stratí strategického obchodného partnera alebo sa len rozhodne (či už z objektívnych, alebo subjektívnych dôvodov), že naďalej bude pokračovať v doterajšej činnosti sám, bez zamestnancov. Zamestnávateľ z tohto dôvodu už nie je schopný voči zamestnancom plniť svoju základnú povinnosť, a to prideľovať im prácu podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. Nemožnosť prideľovať prácu môže byť vo vzťahu k všetkým zamestnancom alebo len k niektorým zamestnancom, ktorí vykonávajú prácu v určitej prevádzke, samostatnej časti zamestnávateľa.

Predmetom príspevku je rozbor problematiky súbehu pracovnoprávneho a obchodnoprávneho režimu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu. Nedávne rozhodnutie českého ústavného súdu, vzťahujúce sa ešte na právnu úpravu pred rekodifikáciou českého súkromného práva, prehlásilo doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej nemôže byť funkcia člena štatutárneho orgánu vykonávaná v pracovnom pomere, za protiústavnú. Článok posudzuje možné dopady argumentácie českého súdu aj na slovenské právne prostredie a navrhuje zmenu perspektívy nazerania na problém súbehu výkonu funkcie štatutárneho orgánu.