Obmedzenie osobnej slobody

Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby je jedným z najradikálnejších zásahov do osobnej slobody jednotlivca. Ide o často využívaný inštitút v policajnej praxi. Súčasná právna úprava však spôsobuje nejednotnosť postupu jednotlivých útvarov Policajného zboru. Aplikačné problémy môžu byť v konečnom dôsledku vyriešené až adekvátnou novelou trestnoprocesných ustanovení.

Článok mapuje problematiku súvisiacu so zadržaním podozrivého, a síce obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Aktuálnosť predmetného príspevku zvýrazňuje minimálne dekádu trvajúca nejednotnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len "OČTK") a z toho následne plynúcu nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v otázke subjektu oprávneného obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Pasivitu Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") v zjednotení výkladu predmetného ustanovenia (hoci iniciatíva bola)1) sa snažila napraviť tak Generálna prokuratúra SR vo forme usmernenia, ako aj Ministerstvo vnútra SR (ďalej len "MV SR") prijatím "novej" vyhlášky, ktorá bližšie špecifikuje policajta, ktorý nie je vyšetrovateľom ani povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "PZ"). Ani jeden zo spomenutých právnych aktov však problém nevyriešil, ba skôr naopak, z plurality a rozdielnosti právnych názorov praxe vyplýva, že tieto právne akty boli olejom a nie vodou, ktorou sa mal oheň uhasiť.

Predkladaný príspevok predstavuje zamyslenie sa nad postupom procesného policajta po tom, ako prevezme osobu obmedzenú na osobnej slobode v zmysle § 85 ods. 3 Trestného poriadku. Submitted contribution presents thoughts about proceeding of procedural police body after takeover of a person restricted in personal freedom in accordance with article 85 section 3 of the Criminal code.