Povinná miera opatrnosti - kedy áno, kedy nie

Vydáno: 17 minút čítania

 

POVINNÁ MIERA OPATRNOSTI - KEDY ÁNO, KEDY NIE
V poslednej dobe sa pri rozhodovaní o majetkovej trestnej činnosti stále častejšie stretávame s právnou argumentáciou súvisiacou s nedodržaním tzv. "povinnej miery opatrnosti". Keďže ide o aplikačné pravidlo formulované výlučne judikatúrou, neexistujú žiadne zákonné medze a návody, ako tento inštitút kvalifikovane používať pri hodnotení konaní, ktoré vykazujú znaky majetkového trestného činu, najmä podvodu. Autor sa v článku snaží hľadať odpoveď na otázku, kde končia hranice prípustnosti takejto právnej argumentácie pre odmietnutie trestného oznámenia alebo zastavenie trestného stíhania.1)
Povinná miera opatrnosti
S konštituovaním idey nutnosti dodržiavať pri zmluvných vzťahoch tzv. "povinnú mieru opatrnosti" sa stretávame jednak v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako "Najvyšší súd SR" alebo "NS SR"), jednak Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej aj ako "Najvyšší súd ČR" alebo "NS ČR"). Toto aplikačné pravidlo sa vyvinulo v súvislosti s vyvodzovaním trestnej zodpovednosti za konania, ktoré vykazujú znaky trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona v z. n. p. (ďalej iba "Trestný zákon" alebo "TZ") alebo niektorého z osobitných druhov podvodu (§ 222 až 225 TZ).
Objektívna stránka trestného činu podvodu (ako aj všetkých osobitných druhov podvodu) v sebe ako integrálnu súčasť zahŕňa nutnosť uvedenia poškodenej osoby do omylu alebo využitie niečieho omylu. V zmysle idey "povinnej miery opatrnosti" však nemožno považovať akékoľvek uvedenie osoby do omylu za napĺňajúce znaky trestnosti. Každá osoba je totiž povinná dodržiavať minimálnu úroveň opatrnosti pri ochrane vlastných záujmov a počínať si tak, aby do omylu uvedená nebola, najmä ak je omyl zjavný. Toto aplikačné pravidlo je obsiahnuté napr. v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tdo V 21/2014 zo 4. februára 2013:
"Spoločný základ podvodných konaní spočíva v "omyle" inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestnéh