Článok mapuje problematiku súvisiacu so zadržaním podozrivého, a síce obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Aktuálnosť predmetného príspevku zvýrazňuje minimálne dekádu trvajúca nejednotnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len "OČTK") a z toho následne plynúcu nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v otázke subjektu oprávneného obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Pasivitu Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") v zjednotení výkladu predmetného ustanovenia (hoci iniciatíva bola)1) sa snažila napraviť tak Generálna prokuratúra SR vo forme usmernenia, ako aj Ministerstvo vnútra SR (ďalej len "MV SR") prijatím "novej" vyhlášky, ktorá bližšie špecifikuje policajta, ktorý nie je vyšetrovateľom ani povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "PZ"). Ani jeden zo spomenutých právnych aktov však problém nevyriešil, ba skôr naopak, z plurality a rozdielnosti právnych názorov praxe vyplýva, že tieto právne akty boli olejom a nie vodou, ktorou sa mal oheň uhasiť.
Podstata problému tkvie v tom, či príslušník PZ, ktorý nie je policajtom podľa § 10 ods. 7 TP (teda vyšetrovateľ alebo poverený príslušník) môže obmedziť osobnú slobodu podozrivého podľa § 85 ods. 2 TP. Symptómy problému do značnej miery ovplyvňuje nedostatočná úprava § 85 TP. Policajná prax v dôsledku toho, za použitia prísneho formalizmu, aplikuje taký výklad § 85 ods. 2 TP, ktorý sa prieči účelu, logike a systematike daného ustanovenia, ako aj TP ako takému. Napriek nedostatočnosti zákona, resp. § 85 TP, je to ale paradoxne sám zákon, ktorý poskytuje riešenie daného problému. A možno to nebol zákonodarca, kto spôsobil problémy v praxi, ale samotná prax, ktorá použila nesprávnu, resp. nedostatočnú výkladovú metódu. Príspevok ma za cieľ podporiť tézu o nemožnosti postupu podľa § 85 ods. 2 TP zo strany príslušníka PZ, a to bez ohľadu na to, či je to vyšetrovateľ, príslušník PMJ alebo hliadka dopravnej polície. Tieto subjekty smú konať výlučne na podklade § 85 ods. 1 TP, ktorý sa v prípade policajtov, ktorí nie sú vyšetrovateľmi ani poverenými príslušníkmi aplikuje v modifikovanej podobe. Ale poďme po poriadku.
Historický kontext a genéza problému
Rekodifikácia trestného procesu so sebou priniesla aj modifikáciu OČTK. Zákonodarca však v minulosti, rovnako aj v rámci rekodifikácie, akosi opomenul, že vo vzťahu k odhaľovaniu trestných činov a zisťovaniu ich páchateľov je činný celý PZ, nie len vyšetrovateľ či poverený príslušník. Uvedenú skutočnosť však reflektoval o pár rokov neskôr, kedy bol zákonom č. 491/2008 Z. z. novelizovaný TP, okrem iného, aj v tom, že rozšíril definíciu policajta na účely trestného konania. Od decembra 2008 je policajtom
2)
na účely TP aj príslušník PZ, ktorý nie je vyšetrovateľom alebo povereným príslušníkom. Vecnú príslušnosť týchto policajtov však zákonodarca neurčil; jej určenie ponechal v rukách MV SR. Podstatným však je to, že cieľom uvedeného zákona bolo z trestno-procesného hľadiska zefektívniť činnosť PZ v trestnom konaní.
Vyhláška MV SR, na ktorú TP v kontexte policajta odkazuje, bola vyhlásená pod č. 648/2008 Z. z. Tá na účely trestného konania rozšírila definíciu policajta v podstate o všetkých príslušníkov PZ. Išlo o akéhokoľvek policajta služby kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, hraničnej a cudzineckej polície ("vyhláškový policajt"). Ako už bolo uvedené, vyhláška určovala aj určuje (vecný) rozsah úkonov a rozhodnutí, na ktoré sú vyhláškoví policajti oprávnení. Dôležitým na účely tohto príspevku je to, že v zmysle uvedenej vyhlášky mohol (a musel
3)
) vyhláškový policajt pri zaisťovacom úkone postupovať v zmysle § 85 ods. 1 TP, teda mohol a musel vykonať zadržanie podozrivého. Vyhláškový policajt nebol v postavení, kedy by si mohol vybrať, či podozrivého zadrží podľa odseku 1 alebo mu obmedzí osobnú slobodu podľa odseku 2. Musel konať podľa odseku 1. Už na prvý pohľad ide totiž o dva odlišné inštitúty, založené na odlišných princípoch, pričom odsek 2 je benevolentnejší čo do "formalít". Podľa tohto odseku smie do osobnej slobody zasiahnuť subjekt, ktorý je v danej chvíli v horizontálnom postavení vo vzťahu k podozrivému (občan - občan), nie vertikálnom (štátna moc - občan). Naproti tomu odsek 1 je založený na prísnej formalite (konkrétne určený subjekt oprávnený zadržať podozrivého, väzobné dôvody, resp. dôvod superrýchleho konania, súhlas prokurátora), ktorá chráni podozrivého pred svojvoľným zásahom orgánov štátu do ústavou chránenej osobnej slobody.
Z uvedeného, a vlastne z TP ako takého, možno vyvodiť záver, že ak štát umožňuje svojej exekutíve v trestnom konaní zasahovať do základných práv a slobôd jednotlivca, robí tak súčasne pri stanovení prísne formálnych požiadaviek. Tie majú za cieľ dosiahnuť to, aby trestný proces nebol, podobne ako v minulosti, bezhlavým zisťovaním trestných činov a trestaním ich páchateľov, ale aby tento proces napĺňal znak "férovosti" (
fair trail
) a chránil osobu, voči ktorej sa zasahuje, pred svojvôľou orgánov verejnej moci. Komparatívnym pohľadom na oba odseky je viac ako zrejmé, že na obmedzenie osobnej slobody podozrivého nie je pre zasahujúci subjekt určený žiadny mantinel. Nevyžaduje sa súhlas prokurátora, nevyžadujú sa dôvody väzby, resp. dôvodnosť superrýchleho konania, nevymedzuje sa konkrétny subjekt oprávnený obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Premisa, v zmysle ktorej by bol podľa tohto odseku oprávnený postupovať orgán činný v trestnom konaní, teda orgán štátu, by popierala základný princíp právneho štátu, a síce princíp legality (