Podľa ustanovení článku 10 ods. 2 Ústavy Poľskej republiky
1)
je hlavnou funkciou poľského parlamentu zákonodarstvo. V oblasti tvorby zákonov sa však už roky objavujú viaceré nezrovnalosti, ktoré súvisia okrem iného s príliš častými zmenami právneho stavu, inštrumentálnym prístupom k verejným konzultáciám a všeobecnou unáhlenosťou pri tvorbe zákonov, čo sa prejavuje v ich nízkej kvalite. V súčasnom volebnom období sa situácia v tejto oblasti nezlepšila a v mnohých ohľadoch sa existujúce problémy ešte prehĺbili a úroveň poľskej legislatívy sa zrútila. Parlament sa totiž stal manufaktúrou práva, kde sa dá "vyrobiť" všetko. Právo prestalo vyjadrovať pravidlá rozumu
(logos)
, ktoré umožňujú formovať spoločenský poriadok. Právom sa stalo to, čo za právo uzná parlamentná väčšina. Pritom právo by malo vznikať ústavne predpísaným spôsobom, byť vecne v súlade s ústavou a zároveň spĺňať požiadavku racionality. Malo by slúžiť na účinnú realizáciu stanovených cieľov. Túto požiadavku nie je možné splniť, ak sa právo píše narýchlo, ak sa v legislatívnom procese povrchne posudzujú účinky regulácie a ak je hodnotenie vplyvu právnych predpisov nedostatočné.
V ôsmom a deviatom volebnom období Sejmu možno pozorovať prehlbovanie negatívnych javov, ako sú používanie mimoriadnych postupov, skracovanie času určeného na konzultácie, neriešenie predložených stanovísk a pripomienok, prezentácia vládnych návrhov ako poslaneckých, príprava schematických, neužitočných správ o konzultáciách a takmer úplné upustenie od organizovania verejných vypočutí.
Samozrejme, v osobitných prípadoch, vzhľadom na naliehavosť problému, poľský právny poriadok stanovuje možnosť uplatniť mimoriadne spôsoby legislatívneho postupu. V praxi ich Rada ministrov a poslanci využívajú dosť svojvoľne, pričom ich cieľom je predovšetkým znížiť potrebu odsúhlasenia, konzultácie a vyjadrenia k návrhom zákonov. Podľa ustanovení Rokovacieho poriadku Rady ministrov
2)
by totiž všetky návrhy vládnych dokumentov mali byť predmetom odsúhlasenia, verejných konzultácií a pripomienkového konania. Avšak v situáciách, keď si dôležitosť alebo naliehavosť veci vyžaduje okamžité riešenie Radou ministrov, môže predseda vlády rozhodnúť o uplatnení tzv. mimoriadneho postupu (články 98 - 99 rokovacieho poriadku). Vládne dokumenty pripravené v rámci tohto postupu sa môžu prerokovať s vynechaním alebo skrátením trvania niektorých prvkov legislatívneho procesu, ako sú odsúhlasenie, verejné konzultácie a pripomienkovanie, posúdenie návrhu Stálym výborom Rady ministrov alebo Právnou komisiou. V súčasnom volebnom období sa mimoriadny postup uplatnil pri práci na každom štvrtom vládnom návrhu zverejnenom na platforme Centra vládnej legislatívy. Z analýzy predložených návrhov však vyplýva, že väčšina týchto návrhov nebola nevyhnutnou reakciou na vznik mimoriadnych situácií. A súdiac podľa diskusií, ktoré vyvolali v priebehu parlamentných prác, upustenie od konzultácií a pripomienkového konania nebolo opodstatnené. Rovnako dôležité je, že dokumenty zverejnené na platforme vládneho legislatívneho procesu týkajúce sa týchto návrhov vo veľkej väčšine prípadov neobsahovali žiadny doklad, z ktorého by vyplývalo, že predseda vlády schválil použitie osobitného postupu. V
