Ústavný zákon je prameň ústavného práva, ktorý je na Slovensku veľmi obľúbený medzi lídrami parlamentných politických strán. Na jeho prijatie Ústava SR vyžaduje kvalifikovanú väčšinu aspoň 90 poslancov Národnej rady SR. Teda ku všetkým poslancom z vládneho tábora sa musí pridať aspoň časť poslancov z radov opozície. Hlasovanie za návrh ústavného zákona za takých okolností zbavuje politickej zodpovednosti, lebo opoziční poslanci stratia rozumný základ pre kritiku schváleného ústavného zákona v budúcnosti. Nad politicky obľúbeným prameňom ústavného práva sa však začalo zmrákať vďaka rozhodnutiu Ústavného súdu SR. Už nestačí, aby sa aspoň deväťdesiat poslancov Národnej rady SR zhodlo na znení ústavného zákona.
(dokončenie z predchádzajúceho čísla)
Dňa 4. septembra 2014 - v čase, keď funkcia predsedu súdnej rady bola uprázdnená - podal podpredseda Súdnej rady SR návrh na začatie konania o súlade niektorých ustanovení ústavného zákona č. 161/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 v z. n. p. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 Ústavy SR. Namietol aj protiústavnosť nadväzujúcich noriem niekoľkých zákonov. Ústavný súd uznesením PL. ÚS 21/2014-19 zo 17. septembra 2014 prijal návrh na ďalšie konanie. Predsedníčka súdnej rady (ktorá sa ujala funkcie takmer vzápätí po tom, ako podpredseda podal návrh na Ústavný súd SR) listom z 24. októbra 2014 rozšírila návrh o požiadavku, aby Ústavný súd SR rozhodol, že aj čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z.z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 1 Ústavy SR.
Predmetom konania o ústavnosti ústavného zákona sa stala ochrana materiálneho jadra Ústavy SR v najzávažnejšej podobe - Ústavný súd SR mal preskúmať súlad ústavného zákona priamo dopĺňajúceho Ústavu SR.
Ústavný súd SR v predchádzajúcom rozhodovaní o abstraktnej ochrane ústavnosti konštatoval existenciu svojej implicitnej právomoci. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti tiež výslovne potvrdil, že Ústava SR nie je hodnotovo neutrálna. V logickej nadväznosti výslovne potvrdil existenciu "jadra ústavy", ktoré možno prirovnať ku "klauzule večnosti" v ústavách iných európskych štátov: "Podoba demokratického štátu v európskom priestore sa po druhej svetovej vojne zakladá na rešpektovaní základných práv a slobôd, pričom európske ústavné systémy na účel garancie tohto záväzku využívajú rôzne ústavné nástroje. Typickým príkladom je tzv. klauzula večnosti objavujúca sa v čl. 79 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko, prípadne v čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky, čl. 110 ods. 1 Ústavy Gréckej republiky alebo čl. 288 Ústavy Republiky Portugalsko. V podmienkach Slovenskej republiky chráni nezmeniteľnosť ústavných článkov garantujúcich základné práva a slobody predovšetkým čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy, ale k ustanoveniam s uvedeným účelom nepochybne patrí aj čl. 93 ods. 3 ústavy."1) Zaoberal sa aj určením obsahu materiálneho jadra Ústavy.2)
Ústavný súd SR všetky uvedené odpovede na čiastkové otázky z predchádzajúcich káuz doplnil o precedentné otázky späté s návrhom vo veci PL. ÚS 21/2014:
1. či na Slovensku môžu existovať ústavné zákony, ktoré odporujú Ústave,
2. či môže (má právomoc) preskúmať súlad ústavného zákona s Ústavou,
3. v akom type konania môže uplatniť implicitnú právomoc preskúmať súlad ústavného zákona s Ústavou,
4. ako má naložiť s neústavným ústavným zákonom (aký právny účinok má rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade ústavného zákona s materiálnym jadrom Ústavy).
Po dosiaľ najdlhšom konaní o súlade právneho poriadku rozhodol 30. januára 2019 Ústavný súd SR nálezom, že napadnuté ustanovenia ústavného zákona č. 161/2014 Z.z. odporujú Ústave SR.
Ústavný súd SR v prvých dvoch bodoch nálezu rozhodol:
"1. Ustanovenia čl. 147 ods. 1 poslednej vety a čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p., nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov "plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností" Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p., nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky."
Udiala sa ústavnoprávna revolúcia, ktorá zostáva nedocenená z hľadiska významu a zanedbaná z hľadiska otázok, ktoré na rozhodnutie nadväzujú.
Ústavný súd SR vyhlásil svoj nález 31. januára 2019. Ministerstvo spravodlivosti SR ho v Zbierke zákonov uverejnilo 23. februára 2019. Neštandardnú pomalosť možno pravdepodobne vysvetliť zámerom predlžovať čas na prípravu nového riešenia sudcovských previerok pred stratou platnosti ustanovení ústavného zákona č. 161/2014 Z.z. podľa čl. 125 Ústavy SR. 23. august naskočil v kalendári bez reakcie Národnej rady SR na nález Ústavného súdu SR. Článok 154d sa v Ústave SR začína odsekom 4, ktorý nikto ani neprečísloval na odsek 1. Zmrzačený zostáva aj čl. 141a v odseku 9. O všetkých závažnejších zmenách právnej úpravy ani nehovoriac.
Ústava SR výslovne nezveruje Ústavnému súdu SR právomoc konať o súlade ústavného zákon