Inštitút pokračovacieho trestného činu predstavuje špecifický druh pluralitnej trestnej činnosti. Špecifickosť spočíva v jeho právnej kvalifikácii, keďže v rovine de facto sa páchateľ opätovne dopúšťa toho istého trestného činu, teda pácha viacnásobný (pluralitný) delikt, v rovine de iure je však pokračovací trestný čin kvalifikovaný ako singulárny delikt so všetkými z toho plynúcimi následkami, najmä v otázke trestu. Pokračovanie však nie je (objektívnym) znakom trestného činu, ale spôsobom, formou jeho spáchania. Jeho podstata spočíva v postupnom (čo do plynutia času) páchaní rovnakého trestného činu, pričom jednotiaci amorálny zámer, cieľ, resp. plán páchateľa fragmentuje jeho činnosť na viacero čiastkových útokov. Páchateľ tak má spáchanie trestného činu "rozvrhnuté" na viacero fragmentov - čiastkových útokov, pričom z podstaty pokračovania v trestnom čine vyplýva, že každý z nich by mal napĺňať všetky znaky rovnakého trestného činu. Ibaže by nie. Účelom tohto príspevku nie je podrobne zmapovať problematiku pokračovacieho trestného činu, resp. všetkých jeho znakov. Príspevok má za cieľ podrobiť kritike stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "NS SR"), sp. zn. Tpj 57/2017 (R 26/2018), ktoré z nášho pohľadu neprípustným spôsobom rozširuje podmienky trestnej zodpovednosti, odporuje zneniu zákona a nakoniec aj samotnej podstate a zmyslu pokračovacieho trestného činu. Podstata tohto stanoviska spočíva v tom, že pri majetkových trestných činoch nie je potrebné, aby každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu napĺňal všetky znaky trestného činu, resp. nemusí naplniť následok, ale postačí, ak škoda, trestnoprávne relevantná, bola naplnená aspoň v súhrne, teda po sčítaní všetkých škôd zo všetkých čiastkových útokov.
K trestnosti čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu
Vydáno:
27 minút čítania
Ku genéze predmetného stanoviska
Trestnoprávne kolégium NS SR prijalo stanovisko na podklade zistenia rozdielnej rozhodovacej praxe jeho senátov, pričom boli uvedené dva prípady, a síce sp. zn. 3Urto/6/2014 a 2Urto/5/2015. V konaní pod sp. zn. 3Urto/6/2014 išlo o uznanie rakúskeho rozhodnutia, ktorým bol slovenský občan uznaný vinným z pokusu krádeže (jedným skutkom), pričom sa mal v jeden deň pokúsiť odcudziť 2 kusy odevov v hodnote 250 eur, a v iný deň 2 kusy okuliarov v hodnote 90 €. Prokurátor tvrdil, že vzhľadom na výšku škody, ktorá mala byť spôsobená v rozhodovanej veci v Rakúsku, pri posudzovaní každého skutku ako samostatného deliktu, nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty dvoch prečinov krádeže, lebo nedošlo k spáchaniu škody, resp. pokusu o jej spôsobenie v minimálnej sume predpokladanej našim Trestným zákonom (ďalej aj "TZ"). Rozsudok preto podľa prokurátora nemal byť uznaný. Najvyšší súd Slovenskej republiky v podstate len stroho konštatoval, že pri majetkových trestných činoch sa škody spôsobené jednotlivými čiastkovými útokmi spočítavajú.
1)
Z tohto rozhodnutia však nemožno vyabstrahovať odpoveď na otázku, či je nevyhnutné, aby v prípade majetkových deliktov každý jeden čiastkový útok naplnil výšku škody vyžadujúcu skutkovou podstatou majetkového trestného činu, spravidla škodu malú. Je preto zaujímavé, že práve toto rozhodnutie bolo podnetom k prijatiu zjednocujúceho stanoviska, keďže NS SR v predmetnom rozhodnutí neuviedol žiadnu premisu, z ktorej vyvodil daný záver.
Komplexnejšie posúdenie však poskytol NS SR v druhom "uznávacom" rozhodnutí, sp. zn. 2Urto/5/2015. Toto rozhodnutie sa týka preskúmavania rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý uznal cudzozemský (český) rozsudok, v ktorom bola osoba uznaná za vinnú, okrem iného, z pokračovacieho trestného činu krádeže, pričom z dvoch čiastkových útokov jeden nenapĺňal objektívny znak, a síce následok v podobe malej škody. NS SR tu konštatoval, že české súdy pri kvalifikácii skutku ako pokračovacieho trestného činu postupovali v súlade s ich právnym poriadkom, keďže v zmysle § 116 Trestního zákonníku sa pokračovacím trestným činom rozumie aj také konanie, ktorého čiastkové útoky hoci aj v súhrne napĺňajú skutkovú podstatu rovnakého trestného činu. NS SR zdôraznil spojenie "hoci aj v súhrne", ktoré jednoznačne odpovedá na otázku, či je možné za čiastkový útok považovať aj konanie napĺňajúce už na prvý pohľad znaky priestupku (pre absenciu škody malej). Z pohľadu komparácie však slovenský Trestný zákon takúto definíciu pokračovacieho trestného činu nemá. Senát 2Urto vyvodil, že za pokračovací trestný čin môže byť posúdené len také konanie páchateľa, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Ustanovenie § 122 ods. 10 TZ nemožno pri trestnom čine krádeže vykladať tak, že za pokračovací trestný čin krádeže by bolo možné posúdiť aj také viaceré čiastkové útoky, ktorými si síce páchateľ prisvojil cudziu vec jej zmocnením, ale hodnota tejto veci (vecí) nedosiahla aspoň malú škodu. Princíp sčítavania škôd pri pokračovacom trestnom čine sa uplatňuje výlučne v prípade, ak každý čiastkový útok dosiahne škodu predpokladanú základnou skutkovou podstatou trestného činu, a teda môže mať vplyv iba na prípadnú aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty.
Na podklade týchto rozhodnutí trestnoprávne