K OTÁZKE, ČI MOŽNO DAROVANIE NEHNUTEĽNOSTI ZO STRANY DLŽNÍKA PODRADIŤ POD ZNAKY ZÁKLADNEJ SKUTKOVEJ PODSTATY TRESTNÉHO ČINU POŠKODZOVANIA VERITELA
V aplikačnej praxi je sporné, či možno konanie dlžníka, ktorým daruje inej osobe svoju nehnuteľnosť s úmyslom poškodiť takouto majetkovou dispozíciou právo svojho veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky podradiť pod znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Ide o posudzovanie prípadov, v ktorých je bez rozumných pochybností preukázané, že veriteľ si reálne môže uspokojiť svoju pohľadávku iba z nehnuteľnosti, ktorú vlastní dlžník, pretože dlžník iný relevantný majetok nemá. Dlžník však svoju nehnuteľnosť daruje inej osobe (spravidla svojmu príbuznému), a to s cieľom (úmyslom), aby si veriteľ nemohol uspokojiť svoju pohľadávku z jeho majetku.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ("TZ") sa trestného činu poškodzovania veriteľa dopustí ten, čo aj len čiastočne zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku.
Podstatou aplikačného problému je to, že v základnej skutkovej podstate trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) TZ sa nevyskytuje pojem "darovanie", kým v základnej skutkovej podstate trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. a) TZ (poškodzovanie veriteľa inej osoby) je už pojem "daruje" vyslovene uvedený.
Časť orgánov činných v trestnom konaní a súdov preto zastáva právny názor, že podradenie pojmu "daruje" pod základnú skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) TZ je neprípustnou analógiou a preto uvedené konanie dlžníka nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa §