IMPLIKOVANÉ PRÁVNE NORMY V ÚSTAVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Ku kultúre materiálneho právneho štátu patrí vyvodzovanie právnych noriem z noriem výslovne uvedených v základnom zákone štátu. Ako techniku vyvodzovania nezaškodí pripomenúť vyvodzovanie základných hmotných práv z ústavných procesných práv, ktorou sa v USA z práva na spravodlivý proces vyvodilo právo na súkromie.1) Používa ho aj ESĽP, ktorý rozšíril možnosť obnovy konania ("znovuotvorenia konania") z ochrany ľudských procesných práv aj na ochranu hmotných práv.2)
Významnou vlastnosťou prameňov ústavného práva je existencia implikovaných právnych noriem. Implikované ústavné normy sa zakladajú na domnienke, že niektoré spoločenské vzťahy sú v demokratickom a právnom štáte natoľko samozrejmé, že ich netreba výslovne zmieniť v ústave. V Ústave SR takú povahu má napríklad zásada deľby moci, zákaz otroctva a nevoľníctva či uplatnenie volebného práva na obnovu (pokračovanie) demokratickej formy vlády v štáte a v spoločnosti. Ústavný súd pri interpretácii a aplikácii Ústavy ako samozrejmosť do ochrany základných práv a slobôd zaviedol implikované základné práva, keď uviedol: "V konaní pred ústavným súdom sa každý môže domáhať len toho práva, ktoré je výslovne uvedené v ústave alebo v zákone, alebo ho možno od takého práva odvodiť."3) Tým otvoril všeobecnú kapitolu implikovaných ústavných noriem, ktoré presahujú hranice ochrany základných práv a slobôd. Každá v Ústave výslovne uvedená norma môže sama o sebe alebo v spojení s inou v Ústave výslovne uvedenou normou vytvárať ústavný základ pre korektnú logickú úvahu, na konci ktorej bude zrod implicitnej právomoci, implicitného základného práva alebo akejkoľvek inej vyvodenej ústavnej normy, napríklad implikovaného materiálneho jadra Ústavy.
Právomoc Ústavného súdu od začiatku jeho existencie možno rozdeliť na výslovne určenú právomoc ustanovenú kompetenčnými normami Ústavy a neskôr aj ústavných zákonov č. 357/2004 Z.z. a č. 227/2002 Z.z. a na vyvodenú právomoc, ktorú možno korektnými výkladovými postupmi vyvodiť z výslovných ustanovení platnej právnej úpravy.
S istým zveličením možno konštatovať, že vyvodená právomoc je najstaršia forma právomoci, ktorej prostredníctvom Ústavný súd chránil ústavnosť na Slovensku.
Prvým meritórnym rozhodnutím Ústavného súdu sa stal výklad článku 116 ods. 4 Ústavy o postavení prezidenta SR pri rozhodovaní o návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády SR.4) Podľa v tom čase platnej Ústavy Ústavnému súdu bola zverená právomoc podať výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, ale nie právomoc podať výklad Ústavy. Ústavný súd z ústavnej úpravy vyvodil, že ak môže podať výklad ústavného zákona, potom to znamená aj možnosť podať výklad Ústavy, lebo ak by takú možnosť nemal, právne záväzný výklad Ústavy v prípade sporu o jej obsah by v SR nemohol podať nikto.
Ústavný súd prikročil k vyvodeniu právomoci v tomto type konania po druhý raz roku 2005. Oprávneným navrhovateľom v konaní o výklade Ústavy alebo ústavného zákona je o. i. jedna pätina poslancov Národnej rady SR, hoci ide o subjekt, ktorý sa nemôže dostať do sporu o výklad Ústavy s iným štátnym orgánom. Naopak, Národná rada SR, ktorá sa do sporu o výklad Ústavy s iným orgánom štátu môže dostať, nemá právo predložiť Ústavnému súdu návrh na začatie konania o výklade Ústavy. Ústavný súd znovu neformálne vyvodil svoju právomoc začať konanie o výklade Ústavy aj na návrh Národnej rady SR.5)
Iba s pomocou vyvodenej právomoci sa Ústavný súd dopracoval k širokospektrálnej ochrane základných práv a slobôd, lebo podľa pôvodného ustanovenia článku 127 mohol poskytovať ochranu základným právam a slobodám, ak ich porušili orgány verejnej správy.
"Ochrana ľudských práv a základných slobôd sa v druhej polovici 20. storočia zásadne zmenila. Skončili sa roky veľkých nenaplnených slov o ľudských právach a slobodách a prikročilo sa k ich reálnej ochrane spojenej s uplatňovaním zodpovednosti voči tým, ktorí ich porušili. Pre tento účel sa do špeciálneho ústavného súdnictva vniesol nový typ konania, v ktorom osoba - fyzická aj právnická - dostala právo požiadať ústavný súd, aby jej poskytol ochranu a zabezpečil dostupnosť ústavou priznaného základného práva alebo slobody.
Na Slovensku tento trend roku 1992 dostal ústavný základ v úprave konania o ústavnej sťažnosti, ktorým fyzické a právnické osoby získali právo žiadať o ochranu základných práv a slobôd pred právoplatnými rozhodnutiami orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy pod podmienkou, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavou zavedený model znamenal, že ochrana základných práv a slobôd na Slovensku zastala uprostred cesty, lebo ústavnou sťažnosťou sa osoby mohli uchádzať o ochranu svojich základných práv a slobôd iba vtedy, ak ich porušili orgány verejnej správy. Ostatné orgány verejnej moci zostali mimo dosahu priznanej ochrany. Inak povedané, mohli vnútroštátne beztrestne porušovať základné práva a slobody."6)
Zásadný zvrat tohto stavu uskutočnil Ústavný súd, ktorý rozsah ochrany poskytovanej jednotlivcom pred porušovaním základných práv a slobôd výrazne rozšíril na základe úpravy čl. 130 ods. 3 Ústavy o ďalší typ konania - konanie o podnete.7)
Ochranou ústavnosti v konaní o podnete Ústavný súd najskôr vynútil doplnenie ZÚS pri jeho novelizácii zákonom č. 293/1995 Z.z. a potom zapríčinil aj doplnenie Ústavy SR ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. do súčasnej podoby konania o sťažnosti podľa článku 127.
Pri ohliadnutí nazad, ponad priepasť času, možno tvrdiť, že Ústavný súd sa dopustil chyby, keď ochranu ústavnost