64/2011
Doplnková ochrana
Čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky
§ 8,
§ 10 ods. 1 písm. a),
b),
c) ods. 2,
§ 13 ods. 1,
§ 13a,
§ 13b,
§ 13c ods. 1,
§ 20 ods. 1,
4 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle
§ 32 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorších predpisov
§ 10 ods. 2,
§ 250ja ods. 2,
§ 219,
§ 250k ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 a
§ 246c Občianskeho súdneho
poriadku
Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť
legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol
udelený azyl, ale u nich by bolo neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce (z dôvodov taxatívne
uvedených v zákone o azyl) požadovať ich vycestovanie.
Rozsudok
Najvyššieho súdu SR
1 Sža 77/2010
Skutkový stav:
Krajský súd v K.
napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie z 26. januára
2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13c
ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona č.
480/2002 Z.z. o azyle a zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi
azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 mu neposkytol doplnkovú ochranu. Navrhovateľovi náhradu trov
konania nepriznal.
Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky
pre udelenie azylu a ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Krajský súd dospel k záveru,
že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil skutkový stav
veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal opodstatnenosť ani
existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine.
Krajský súd uviedol, že odporca správne konštatoval, že navrhovateľ v priebehu azylového konania
neuviedol žiadne podstatné skutočnosti a nepredložil žiadne hodnoverné dokumenty, ktoré by
potvrdzovali opodstatnenosť jeho žiadosti týkajúcej sa udelenia azylu. Ako aj sám navrhovateľ
potvrdil, v Pakistane nevyvíjal žiadnu činnosť, pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia, do
styku s políciou, armádou, či inými zložkami štátu nikdy neprišiel a rovnako nikdy žiadnemu
prenasledovaniu zo strany týchto orgánov nečelil.
Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu ohľadne neexistencie pôvodcu prenasledovania ako aj
samotného pren