Podstata právnej zodpovednosti tkvie v označení protiprávneho správania a ustanovení sankcií na postihnutie protiprávneho správania. Tam, kde nie je zodpovednosť a chýbajú jednoznačné sankcie, neexistuje právne odvetvie. Ústavné právo buď vymedzuje protiprávne správanie a ustanovuje sankcie s ním spojené, alebo neurčuje protiprávne správanie a sankcie zaň, a v takom prípade je ústavné, no nie právo.
"Zodpovednosť v ústavnom práve nepatrí k typickým znakom tohto odvetvia, čo je dané jeho podstatou a z čoho plynie i rôznosť označenia zodpovednosti. Stretávame sa s politickou zodpovednosťou, parlamentnou zodpovednosťou, štátoprávnou zodpovednosťou, ústavnoprávnou zodpovednosťou, ministerskou zodpovednosťou, súdnou zodpovednosťou, pričom ich obsah sa často prelína."1)
Veda ústavného práva je v tomto postoji nedôvodne veľkorysá voči ríši politiky a zároveň nepriznáva váhu podstatnému
Právo ako spôsob usmerňovania ľudského správania sa bezprostredne spája s povinnosťami a donútením k správaniu, ktorým sa určené povinnosti plnia. Bez zodpovednosti za nesplnenie povinností nejde o usmerňovanie ľudského správania v právnej kvalite.
V hypotetickej rovine sa dá uvažovať o tom, že svojou podstatou je ústavné právo vznešenejšie právne odvetvie ako ostatné právne odvetvia, lebo významnú úlohu v jeho uplatňovaní má štát, štátne inštitúcie, ktoré by sa správali pod svoju dôstojnosť, ak by porušovali základný zákon štátu, no skúsenosti preukazujú extrémnu naivitu takého dohadu.
Národná rada SR bez legitímneho dôvodu zbavila poslaneckého mandátu F. Gauliedera2) ako aj E. Spišiaka,3) na bežiacom páse prijíma ústavu porušujúce zákony, iné schvaľuje bez ohľadu na medzinárodné dohovory. Súdy, prokuratúra, vláda SR, ministerstvá, etc. neplnia ústavné povinnosti, neuplatňujú ústavou výslovne určenú právomoc, inokedy nedbajú na to, že konajú bez právomoci. Neexistencia zodpovednosti za porušenie ústavného práva nie je daná výnimočnosťou ústavného práva.
Politická zodpovednosť vs. právna zodpovednosť
Zodpovednosť, ktorá pôsobí v ústavnom práve, je vraj politická zodpovednosť. To bežne zaznieva z prostredia vedy ústavného práva.
Politická zodpovednosť je mimoprávna kategória zásadne inej povahy, akú má právna zodpovednosť.
Právna zodpovednosť sa vždy spája s protiprávnym správaním. Politická zodpovednosť sa obvykle nespája s protiprávnym správaním. Niekedy sa uplatňuje bez protiprávneho správania, inokedy sa nevyvodzuje ani za závažné protiprávne správanie.
Naopak, právna zodpovednosť nemôže vzniknúť v prípade absencie protiprávneho správania. A mala by nastať všade tam, kde dôjde k protiprávnemu správaniu.
Ústavné právo ako odvetvie práva sa nemôže uspokojiť s mimoprávnou sankciou ako prejavom mimoprávnej zodpovednosti. Ústavné právo ako ucelený systém osobitných právnych vzťahov musí zahŕňať vlastnú právnu zodpovednosť. To je prvá príčina, pre ktorú nedostatočnou formou zodpovednosti v ústavnom práve je politická zodpovednosť.
Druhá v poradí príčin je daná dostupnosťou politickej zodpovednosti vo vzťahoch, ktoré sa chránia mimoprávnymi sankciami.
Politická zodpovednosť sa uplatňuje čudným, málo pochopiteľným, ak nie celkom nepochopiteľným spôsobom. Názorným príkladom je ukončovanie pôsobenia Petra Plavčana vo funkcii ministra školstva, ktoré sa udialo v auguste 2017. Premiér odvolal ministra školstva. Potom odvolaný minister školstva oznámil, že z funkcie odstupuje. Koalícia, opozícia, masmédiá nenastolili otázku, z akej funkcie minister odstupuje, keď ho predseda vlády skôr z ministerskej funkcie odvolal. Azda všetci boli natoľko spokojní, že minister školstva konečne uvoľnil funkciu, že nikto nechcel prípadne komplikovať situáciu kladením otázok. Uvedený príklad však naznačuje na ochranný charakter politickej zodpovednosti od jej začiatku do samého konca.
Čudné uplatňovanie politickej zodpovednosti nie je všetko. Prekvapenie sa spája so zistením, že v mnohých prípadoch v ústavnoprávnych vzťahoch do úvahy neprichádza ani mimoprávna zodpovednosť.
Prevláda dojem, že politickú zodpovednosť znášajú politici priebežne a neustále, dokiaľ vykonávajú verejnú funkciu. Zdanie klame. Najvypuklejším príkladom je politická zodpovednosť vlády. Tú podľa legendy vláda znáša voči parlamentu, ktorý môže vláde kedykoľvek vysloviť nedôveru, a tak ju odvolať.
Pri dôkladnejšom pohľade sa začínajú objavovať praskliny. Má Národná rada SR právomoc rozhodovať o vyslovení nedôvery členovi vlády, ktorej ešte nebola vyslovená dôvera? Ak v období pred vyslovením dôvery vláde takú právomoc nemá, je toto obdobie jediným, keď vláda SR môže uplatňovať svoje právomoci, ale Národná rada SR voči vláde svoje právomoci uplatniť nemôže?
Odpoveď prekvapuje a zaráža. V skutočnosti počas existencie každej vlády vznikajú hluché obdobia bez politickej zodpovednosti.4)
Vláda zostáva vo funkcii aj po skončení volebného obdobia, keď vo funkcii zostal iba predseda Národnej rady SR, voči ktorému vláda SR neznáša zodpovednosť. To je prvé hluché obdobie.
Takmer vzápätí prichádza ďalšie. Vláda SR podá demisiu až po ustanovujúcej schôdzi novej vlády, čo v súčte s predvolebným obdobím znamená niekoľko týždňov bez parlamentu, ktorý jediný môže kontrolovať vládu.
Nasleduje ďalších 30 dní, ktoré Ústava dáva vláde na predstúpenie pred parlament s programovým vyhlásením, aby ho požiadala o vyslovenie dôvery. Ďalší