Ochrana spotrebiteľa

Úvod Zmluvná pokuta ako dôležitý inštitút v súkromnom práve je v našej právnickej spisbe komplexne spracovaná vďaka monografickým dielam profesorky Ovečkovej, ktorá sa tejto problematike systematicky a dlhodobo venuje....

Za prevádzkový priestor v zmysle zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho možno považovať aj miesto konkrétnej zákazky, na ktorom dodávateľ poskytuje dohodnutú službu, napríklad maliarske a natieračské práce.

Z odôvodnenia I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci 1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 28. februára 2022 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu...

Autorka sa v príspevku venuje problematike rozhodovacej praxe súdov v konaniach o priznanie finančného zadosťučinenia podľa ust.§ 3 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa, najmä s prihliadnutím na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20...

Žaloba, ktorou sa žalobca (majúci v právnom vzťahu, ktorého sa vec týka, postavenie spotrebiteľa) domáha vyslovenia (určenia) neprijateľnosti zmluvných podmienok, resp. vyslovenia (určenia) ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). V prípade takejto žaloby preto nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem.

Na vymedzenej ploche krátkeho článku máme záujem formulovať zopár diskusných poznámok k vybraným právnym inštitútom navrhovanej úpravy v Občianskom zákonníku, ktoré sú priamo na ochranu slabšej strany - spotrebiteľa alebo s ochranou spotrebiteľa v praxi úzko súvisia. Vychádzať budeme z praxe autorov, ktorí pôsobia v Národnej banke Slovenska, vykonávajúcej dohľad nad ochranou spotrebiteľa v oblasti finančného trhu. Pohľad na navrhovanú právnu úpravu je vykonaný preto optikou finančných služieb a finančného spotrebiteľa. Ctený čitateľ určite vie, že mnohé právne normy, ktoré pribudli za ostatné roky do Občianskeho zákonníka a sprísňovali pravidlá pre dodávateľov v spotrebiteľských vzťahoch, boli odpoveďou zákonodarcu na praktiky realizované práve v oblasti finančných služieb, najmä pri poskytovaní úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Náš pohľad sa preto sústredí aj na otázku, či navrhovaná úprava vo veľkej novele Občianskeho zákonníka reaguje na prax spotrebiteľských zmlúv a či ponúka riešenia na otázky, ktoré opakovane v tejto praxi vznikajú. V článku sa budeme venovať navrhovanej úprave písomnej formy právnych úkonov vo väzbe na aktuálny spôsob ponúkania finančných služieb spotrebiteľom, novej úprave obchodných podmienok, pristavíme sa pri vzťahu štandardných zmlúv a spotrebiteľských zmlúv a pozrieme sa na niekoľko vybraných otázok, ktoré vznikajú v úprave spotrebiteľskej zmluvy, a na to, čo sa v súčasnosti nachádza v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.

Článok poukazuje na skutočnosť, že Slovenská republika bude časom pravdepodobne nútená na legislatívnej úrovni reagovať na potreby kolaboratívneho hospodárstva. V súčasnosti v sektore ubytovania možno poskytovať službu ubytovania na súkromí formou uzatvorenia zmluvy o ubytovaní alebo prenechať byt alebo iný priestor na bývanie na základe nájomnej zmluvy. Voľba zmluvného typu, postavenie zmluvných strán a otázky spotrebiteľskej ochrany nie sú jednoznačné aj bez zohľadnenia aspektov internetovej platformy ako sprostredkovateľa poskytovanej ubytovacej služby.

Štatistické údaje týkajúce sa predkladania prejudiciálnych otázok slovenskými súdmi ukazujú, že najčastejšie sa tieto prejudiciálne otázky týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Za trinásť rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii podali slovenské súdy Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") len tridsaťdeväť návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom takmer polovica z nich, presnejšie osemnásť, súvisela s problematikou ochrany spotrebiteľa. Nie o všetkých však mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, keďže až v deviatich prípadoch predkladajúci súd prejudiciálne otázky následne vzal späť. V troch prípadoch Súdny dvor konštatoval, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, prípadne že nemá právomoc na ich zodpovedanie. Slovenské súdy tak dostali odpovede na svoje otázky v súvislosti s ochranou spotrebiteľa len v šiestich prípadoch. S jedinou výnimkou boli všetky uvedené prejudiciálne konania začaté z iniciatívy Krajského súdu v Prešove a okresných súdov z jeho obvodu. Túto jedinú výnimku predstavuje Okresný súd Dunajská Streda, ktorý sa svojimi prejudiciálnymi otázkami vedenými v registri Súdneho dvora pod číslom C-42/15, Home Credit Slovakia, pýtal na výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"). Z odpovede, ktorá je obsiahnutá v rozsudku Súdneho dvora z 9. novembra 2016 (ďalej len "rozsudok vo veci C-42/15"), je možné vyvodiť, že Slovenská republika nepostupovala celkom správne pri transpozícii smernice 2008/48. V predkladanom príspevku sa pokúsime analyzovať jednotlivé odpovede Súdneho dvora na otázky sudcu Okresného súdu Dunajská Streda a budeme skúmať, čo z týchto odpovedí vyplýva pre sudcu rozhodujúceho konkrétny spor.

Pri uplatňovaní nárokov zo spotrebiteľských zmlúv proti spotrebiteľom sa v procesnom zmysle naplno prejavuje nespôsobilosť spotrebiteľa brániť svoje práva, ktorá má svoj základ v neznalosti alebo iba nepatrnej znalosti práva a jeho inštitútov všeobecne. Tento faktický stav nerovnosti je dôvodom preferencie princípu ochrany práv spotrebiteľa nad princípom vigilantibus iura scripta sunt, ktorý sa bezvýnimočne uplatní iba vo vzťahu k silnejšej zmluvnej strane, t. j. k veriteľovi (dodávateľovi). Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré sa v aplikačnej praxi stalo známym najmä prihliadaním súdu v sporovom konaní z úradnej povinnosti na premlčanie nároku uplatňovaného proti spotrebiteľovi, vyvolalo početné reakcie veriteľov aj zástupcov odbornej právnickej obce. Medzičasom sa na návrh jedného zo všeobecných súdov súladom tohto ustanovenia s Ústavou SR začal zaoberať aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Prijatie predmetného ustanovenia bolo motivované snahou zamedziť v spoločenskej realite stavu, že by práva spotrebiteľov boli poškodzované iba v dôsledku ich faktickej nerovnosti a neschopnosti v sporovom procese vznášať na svoju obranu konkrétne námietky. V tomto zmysle je potrebné vnímať aj úvahy o rozpore ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s právnymi princípmi slovenského právneho poriadku, najmä s princípom rovnosti a princípom vigilantibus iura scripta sunt, a rovnako s právom strán sporového konania na spravodlivý súdny proces. Autor v príspevku ponúka pohľad na výklad ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a v rovine akademickej diskusie aj argumentáciu vo vzťahu k výhradám zástupcov právnickej obce, a rovnako k namietaným ústavným výhradám.

Informatizácia spoločnosti je globálny trend, ktorý aj v rámci Slovenska ovplyvňuje každodenný život ľudí. Čoraz viac aktivít sa prenáša z reálneho fyzického sveta do sveta virtuálneho, kde dominuje rýchlosť a pohodlie. Tento vývoj je jasne vidieť aj v oblasti maloobchodu, ktorá prešla v období posledných 10 rokov revolučnými zmenami. Z pôvodne jednoduchých webových stránok, ktoré slúžili najmä na propagáciu kamenných predajní, sa vyvinuli robustné konštrukcie - e-shopy, schopné súčasne prijímať a vybavovať obrovské množstvo objednávok. Podiel internetového predaja aktuálne predstavuje v priemere 20 - 30 % z celkového objemu predaja v jednotlivých odvetviach.

  2/2016 Neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve § 53 ods. 4, 5 Občianskeho zákonníka § 153 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku Neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53...

Zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu R 93/2015 a jeho vplyv na uplatňovanie práv zo zmenky vo vzťahu k spotrebiteľovi doc. JUDr. Kristián Csach PhD., LL.M. Katedra obchodného práva a hospodárskeho...

Aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať do úvahy § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Spracované podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 M Cdo 12/2014

Prípustnosť dovolania vo veciach neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských veciach Obsiahnutie neprijateľnej zmluvnej podmienky vo výroku rozhodnutia súdu Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je stále aktuálnou témou a...

V predchádzajúcej časti sa autor zameral na vplyv ochrany citlivých údajov na platnosť postúpenia pohľadávky. V tejto časti pokračuje hľadaním odpovede na otázku, ako vplýva ochrana spotrebiteľa na možnosti alebo na obmedzenia postúpenia pohľadávky z právneho vzťahu medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Skúmanie uzatvára rozborom bezdôvodného obohatenia v prípade, ak dlžník plnil postupníkovi dlh, ktorého základom bol neplatný právny úkon, ako aj v prípade, ak sa plnilo postupníkovi, hoci postúpenie pohľadávky bolo neplatným.

V príspevku chceme poukázať na nedávne rozhodnutia vo viacerých štátoch Európskej únie, vrátane Slovenska a Českej republiky, ktoré dali rozdielne odpovede na otázku, či ochrana citlivých údajov v zmluvných vzťahoch vedie k obmedzeniu možnosti postúpiť pohľadávky z takýchto vzťahov (1. časť). Rovnako sa chceme zaoberať obmedzeniami možnosti postúpiť pohľadávku, ktoré vyplývajú z predpisov na ochranu spotrebiteľa (2. časť).