Home Credit

Štatistické údaje týkajúce sa predkladania prejudiciálnych otázok slovenskými súdmi ukazujú, že najčastejšie sa tieto prejudiciálne otázky týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Za trinásť rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii podali slovenské súdy Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") len tridsaťdeväť návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom takmer polovica z nich, presnejšie osemnásť, súvisela s problematikou ochrany spotrebiteľa. Nie o všetkých však mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, keďže až v deviatich prípadoch predkladajúci súd prejudiciálne otázky následne vzal späť. V troch prípadoch Súdny dvor konštatoval, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, prípadne že nemá právomoc na ich zodpovedanie. Slovenské súdy tak dostali odpovede na svoje otázky v súvislosti s ochranou spotrebiteľa len v šiestich prípadoch. S jedinou výnimkou boli všetky uvedené prejudiciálne konania začaté z iniciatívy Krajského súdu v Prešove a okresných súdov z jeho obvodu. Túto jedinú výnimku predstavuje Okresný súd Dunajská Streda, ktorý sa svojimi prejudiciálnymi otázkami vedenými v registri Súdneho dvora pod číslom C-42/15, Home Credit Slovakia, pýtal na výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"). Z odpovede, ktorá je obsiahnutá v rozsudku Súdneho dvora z 9. novembra 2016 (ďalej len "rozsudok vo veci C-42/15"), je možné vyvodiť, že Slovenská republika nepostupovala celkom správne pri transpozícii smernice 2008/48. V predkladanom príspevku sa pokúsime analyzovať jednotlivé odpovede Súdneho dvora na otázky sudcu Okresného súdu Dunajská Streda a budeme skúmať, čo z týchto odpovedí vyplýva pre sudcu rozhodujúceho konkrétny spor.

Odborná aj laická verejnosť mala už pred niekoľkými mesiacmi možnosť oboznámiť sa s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej (ďalej len "rozhodnutie" alebo "rozsudok"). Rozhodnutie bolo vydané 9. novembra 2016 a od tohto času sú jeho závery predmetom polemík a diskusií vo vzťahu k jeho následkom pre právnu teóriu aj prax v oblasti spotrebiteľských úverov. Ide skutočne o rozhodnutie, pri ktorom stojí za to sa pozastaviť. Závery vyjadrené v rozsudku ovplyvňujú práva a povinnosti spotrebiteľov, veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery a, v neposlednom rade, majú významný vplyv na rozhodovaciu prax súdov, Národnej banky Slovenska ako orgánu vykonávajúceho dohľad nad dodržiavaním povinností veriteľov a dokonca aj na samotného zákonodarcu. Čím je rozsudok taký významný? Súdny dvor v ňom výslovne vyjadril svoj právny názor na niekoľko zásadných otázok týkajúcich sa obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ich umiestnenia v jedinom zmluvnom dokumente a o následkoch ich absencie v zmluve, ktorými objasňuje aplikáciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 48/2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len "smernica 48/2008" alebo "smernica o zmluvách o spotrebiteľskom úvere"), a tým v konečnom dôsledku nepriamo tiež ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj "zákon o spotrebiteľských úveroch"), hoci priamy účinok ustanovení smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nie je možné bez ďalšieho uplatňovať. Význam rozhodnutia možno vidieť tiež v tom, že k otázkam v ňom riešeným sa v Slovenskej republike dlhodobo pristupovalo iným spôsobom, a to tak zo strany súdov, orgánov dohľadu, ako aj zo strany tvorcov zákona o spotrebiteľských úveroch. V predkladanom článku sa budeme postupne venovať častiam rozsudku, ktoré by, podľa nášho názoru, mali mať najväčší dopad na rozhodovaciu prax v tejto oblasti. Postupne, v časti I., rozoberieme dopady na prax používania všeobecných obchodných podmienok, v časti II. sa vyjadríme k obsahu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l) a m) zákona o spotrebiteľských úveroch a v časti III. uvádzame krátku poznámku k proporcionalite sankcií za neuvedenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.