Povinnosti členov orgánov obchodnej spoločnosti a súkromnoprávne následky ich porušenia (1. časť)

1. Úvod

Zodpovednosť¹ členov orgánov obchodných spoločností za škodu jej spôsobenú patrí medzi evergreeny obchodnoprávnej spisby a praxe. Nedávne novelizácie zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“) dotvorili súbor súkromnoprávnych následkov porušenia plejády rôznych povinností členov orgánov obchodných spoločností. Ani judikatúra neostala pozadu a prišla s viacerými zásahmi do interpretácie jednotlivých inštitútov (snáď) v snahe dosiahnuť ad hoc spravodlivé riešenie jednotlivého prípadu. Zo súkromnoprávnych následkov porušenia povinností člena orgánu sa tak stalo nie veľmi prehľadné klbko nárokov, ktorých predpoklady a účinky sa často dopĺňajú a vedú k synergickému efektu, no niekedy spôsobujú hodnotové rozpory a protichodnosti. Nevyzerá, že tieto nedokonalosti by mohli byť v blízkej budúcnosti odstránené.²

V príspevku sa autor snaží ponúknuť systematický prehľad celej palety súkromnoprávnych následkov porušenia povinností člena orgánu obchodnej spoločnosti (od zodpovednosti za škodu v jej mnohých podobách, cez ručenie člena orgánu, až po rôzne iné súkromnoprávne následky) podľa slovenského práva a osobitne s prihliadnutím na výsledky rozhodovacej činnosti tunajších súdov. Nevyhnutne pritom musí vysvetliť základy tak, aby bolo možné na ne nadviazať jednotlivosťami a systémovými interakciami.

Budeme sa primárne zaoberať zodpovednosťou členov orgánov v kapitálových obchodných spoločnostiach, a to členov štatutárnych orgánov. Väčšina zo záverov platí aj vo vzťahu k členom dozorných orgánov týchto spoločností. Základné rozdiely oproti zodpovednostnému režimu osôb, ktoré fungujú ako orgány osobných spoločností, priblížime len okrajovo.

Členovia volených orgánov kapitálových spoločností majú tzv. fiduciárne povinnosti. Ide o povinnosti, ktoré smerujú najmä voči obchodnej spoločnosti a jej spoločníkom, nepriamo však slúžia aj veriteľom obchodnej spoločnosti. Ich základným účelom je riešiť problém zastúpenia pri správe majetku (agency problem). Spoločníci ako ekonomickí vlastníci obchodnej spoločnosti nemajú jej dennodenné riadenie v rukách. Členovia štatutárneho orgánu ako správcovia cudzieho majetku majú preto povinnosti, ktorých porušenie vedie k ich zodpovednosti za škodu.

Ďalšie povinnosti členov orgánov vyplývajú z predpisov verejného a súkromného práva. Ich porušenie bude so sebou prinášať právne následky podľa týchto predpisov. Predmetom nášho záujmu však budú tieto osobitné predpisy len v tom rozsahu, v akom sa dotýkajú fiduciárnych povinností a v akom z nich vyplýva korporačná zodpovednosť za škodu.

Fiduciárne povinnosti člena orgánu zahŕňajú dve zá­kladné povinnosti: povinnosť postupovať profesionálne a povinnosť konať lojálne.³ Ide pritom skôr o strešné pojmy či súbor povinností.

2.1 Povinnosť profesionality

2.1.1 Východisko a vyžadovaný štandard starostlivosti

V prvom súbore povinností členov orgánov⁴ je povinnosť profesionálneho výkonu funkcie. Zákon ju označuje slovami odborná starostlivosť⁵ bez toho, aby ju definoval. Zákon len uvádza, že člen orgánu má konať informovane a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Obdobnú povinnosť zákon členom orgánov osobných spoločností neukladá, aspoň nie výslovne.⁶

Povinnosť profesionality má dvojakú podobu. V prvom rade vymedzuje požiadavky na kvalitu konania, teda určitý štandard, ktorým sa posudzuje akékoľvek správanie sa člena orgánu (vyžadovaná miera opatrnosti či starostlivosti). Z povinnosti profesionality ale taktiež vyplývajú aj viaceré konkrétne povinnosti člena orgánu. Slúži tak ako akási generálna klauzula (skôr neurčitý pojem)⁷ povinností člena orgánu.

Pri interpretácii štandardu vyžadovanej starostlivosti člena orgánu je potrebné si uvedomiť, že pojem „odborná starostlivosť“ sa v korporačnom práve používa odlišne od tohto pojmu v záväzkovom práve.

Odborná starostlivosť v záväzkovom práve označuje vyššiu kvalitu profesijnej starostlivosti. Od profesionálneho stavbára sa očakáva vyšší stupeň opatrnosti ako od bežného občana, ktorý za odplatu pomáha susedovi so stavbou. Ide teda o schopnosti, znalosti a kvalitu opatrnosti odborníka v danom segmente podnikania (stavebníctvo, preprava, medicína, právo).

V korporačnom práve ide o starostlivosť, ktorú je možné očakávať od bežného a riadneho člena štatutárneho orgánu. Požiadavky na vyžadovanú starostlivosť člena orgánu majú objektívny charakter a nepostačí, ak člen orgánu vynaloží starostlivosť len v tom rozsahu, ako tak činí vo vlastných záležitostiach.⁸ Ak má člen orgánu špeciálne poznatky, schopnosti či vlastnosti (advokát, daňový odborník či účtovník), má ich využiť v prospech spoločnosti. Vyžadovaná kvalita správania je preto posudzovaná objektívne, ale subjektívne danosti ju môžu sprísniť.

Z určitých pasáží odôvodnení rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“), často súhlasne preberaných právnou spisbou, sa môže zdať, že člen orgánu musí byť odborníkom a mať expertné znalosti v predmete podnikania danej obchodnej spoločnosti.⁹ S tým však nesúhlasíme a danú rozhodovaciu činnosť odporúčame vykladať tak, že predmet podnikania rovnako ako napríklad veľkosť podniku či spoločnícka štruktúra sú kritériami, ktoré môžu mať vplyv na požadovanú kvalitu starostlivosti, nedefinujú ju však odborovou expertízou.¹⁰ Od konateľa spoločnosti zameranej na výrobu lietadiel sa nežiada, aby bol pilotom, a aj vegetarián môže byť konateľom mäsokombinátu, navyše, aj veľmi lojálnym.

2.1.2  Právo na podnikateľský omyl a pravidlo podnikateľského (rizikového) rozhodovania

Profesionalita sa vyžaduje vo všetkých činnostiach člena orgánu, no prakticky má význam najmä pri obchodnom vedení – teda pri robení podnikateľských rozhodnutí, ro­zhodovaní o riadení podniku a výkone podnikateľskej činnosti.

Nikto nie je neomylný. Môže sa ukázať, že rozhodnutie člena orgánu sa ukáže ako nevhodné až stratové pre obchodnú spoločnosť. To ešte samo osebe neznamená, že člen orgánu porušil povinnosť profesionality. Pri podnikateľskom rozhodovaní má člen orgánu právo na rizikové ro­zhodovanie a na podnikateľský omyl. Z doktrinálneho pohľadu sa tento prístup označuje ako pravidlo podnikateľského rozhodovania (podnikateľského úsudku – business judgment rule)¹¹ vrátane práva na podnikateľský omyl. Akceptuje sa, že člen orgánu musí podstupovať určité riziko za účelom dosiahnutia zisku a že iba zriedkakedy dokáže plne odhadnúť podnikateľský úspech určitého rozhodnutia. Nekoná protiprávne, ak podstupuje racionálne podnikateľské riziko.¹² Napríklad voľba tematickej kolekcie podľa očakávanej filmovej novinky môže byť preto racionálnym rizikom, hoci sa filmovej novinke na trhu dariť nebude a spoločnosti ostanú sklady plné nepredajných produktov. Na druhú stranu, investícia väčšiny disponibilných finančných zásob spoločnosti vo forme tichého spoločenstva do rizikovej spoločnosti už nie je podnikateľským rizikom, ale jednoznačným hazardom.

Pravidlo podnikateľského rozhodovania zohľadňujúce podnikateľské riziko sa, pochopiteľne, uplatní len tam, kde má člen orgánu možný priestor pre uváženie. Ak ide o zákonom uloženú povinnosť konať určitým spôsobom (napr. verejnoprávne povinnosti daňového práva, správneho práva, trestného práva, ale aj práva súkromného), člen orgánu toho veľa nenauvažuje. Tieto povinnosti dodržiavať musí, aj keby si myslel, že ich prípadné porušenie ostane orgánmi neodhalené, a v podstate tak prinesie spoločnosti prospech.

Podstatou pravidla podnikateľského úsudku je povinnosť člena orgánu rozhodovať pri zohľadnení dostupných informácií a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.¹³ Keďže tieto kategórie slovenské právo uvádza pri liberačných dôvodoch, budeme sa im venovať podrobnejšie neskôr.

To, či člen orgánu konal dostatočne informovane a v dobrej viere, sa posudzuje vždy spätne, na základe tých informácií, ktoré člen orgánu mal a mohol mať v čase prijímania rozhodnutia (posudzovanie ex ante), a nie na základe toho, ako sa okolnosti javia spätne (posudzovanie ex post) – po bitke je totiž každý (víťazným) generálom.¹⁴

2.1.3  Jednotlivé projekcie povinnosti profesionality

Povinnosť profesionality nie je len kvalitatívnym meradlom akejkoľvek činnosti člena orgánu, ale vyplývajú z nej viaceré čiastkové povinnosti, z ktorých niektoré sú zákonom výslovne upravené. Môžeme najmä – na základe záverov judikatúry, ako aj domácej a zahraničnej doktríny – zvýrazniť tieto povinnosti:

−   Ak člen orgánu má rozhodnúť o určitej záležitosti, musí si obstarať všetky primerane dostupné informácie.

−   Ak má rozhodnúť o problematike, ktorej dostatočne nerozumie (napr. podáva daňové priznanie, rozhoduje sa, či podá žalobu proti zmluvnému partnerovi alebo či sú splnené podmienky na danie výpovede zamestnancom), má sa obrátiť na dostatočne kvalifikovanú a nezávislú osobu (poradcu).

−   Pri výbere poradcu musí urobiť dostatočne kvalitný výber (culpa in eligendo – zodpovednosť za výber, nie za výsledok),¹⁵ musí ho viesť a poskytovať súčinnosť a venovať dostatočný čas na preskúmanie výsledku jeho práce (kontrola rozumnosti, plauzibility). Pri kontrole výsledkov nemusí poznať právo, resp. ekonomické otázky, a preto ani od neho nemôžeme čakať, že bude schopný formulovať presné otázky pre požadované stanovisko, musí ale preveriť, či bola poradcom podaná odpoveď na položenú otázku a či odpoveď neobsahuje nedostatky zjavné bežnému členovi orgánu.

−   Ak deleguje rozhodovanie o obchodnom vedení, či už horizontálne, alebo vertikálne,¹⁶ musí výkon delegovaného rozhodovania priebežne kontrolovať.

−   Musí vytvoriť funkčný systém riadenia podniku a informačných tokov v rámci spoločnosti tak, aby bol informovaný o záležitostiach spoločnosti a osobitne o nedostatkoch vzniknutých pri jej činnosti a možných rizikách.¹⁷

−   Ak rozh