O zmysle premlčania v civilnom práve

V tejto štúdii chceme preskúmať, aký je právno-politický význam premlčania a jeho spoločensko-ekonomické opodstatnenie. Cieľom bude nájsť zmysel tohto inštitútu, teda akúsi jeho prapôvodnú príčinu, akýsi dôvod, pre ktorý bol tento inštitút zakotvený do právneho poriadku, jeho konečné odôvodnenie.

Tok našich úvah bude zhruba nasledovný: najskôr sa vysporiadame s otázkou, medzi aký druh noriem patria zákonné ustanovenia o premlčaní. Odpoveď na túto otázku nám pomôže zistiť, aký význam môže zmysel premlčania zohrávať pri výklade a aplikácii právnej úpravy. Následne sa pokúsime tento zmysel identifikovať a konfrontovať ho s platným právom. A celkom nakoniec sa zamyslíme nad niektorými problematickými otázkami premlčania a nad tým, či a ako nám môže nami identifikovaný zmysel tohto inštitútu pomôcť pri ich riešení.

No ešte pred tým, ako sa k týmto otázkam dostaneme, sa aspoň na chvíľu pristavme pri terminológii. Pri úvahách nad významom premlčania sa v judikatúre a právnickej spisbe môžeme stretnúť s rôznymi výrazmi. Niekedy sa hovorí o účele premlčania¹⁾ alebo o jeho cieľoch²⁾, či zmysle,³⁾ inokedy zas o funkciách premlčania,⁴⁾ prípadne o jeho funkčnom zameraní.⁵⁾

My sme sa - ako vyplýva už z názvu tejto štúdie - rozhodli použiť pojem "zmysel". Zdá sa nám, že práve on najlepšie vyhovuje vytýčenému cieľu. Pravda, pri hľadaní teleologického pozadia právna metodológia⁶⁾ používa najmä pojem "účel" (ktorý - priznávame - sme sami na inom mieste použili v totožnom kontexte⁷⁾ ), no jeho použitie v tejto štúdii by mohlo vec stále zahmlievať. Pod účelom sa dá totiž rozumieť nielen konečné odôvodnenie (ktoré tu hľadáme), ale aj bezprostredný (nie finálny) cieľ, ktorý je potrebný dosiahnuť, aby sa zmysel právnej úpravy naplnil. (Účelom cesty vlakom môže byť dopravenie sa do cieľa, jej zmyslom zas návšteva blízkeho príbuzného.)

Správne zadefinovanie terminológie pritom nie je samoúčelné. Bez neho by sa poľahky mohlo stať, že premlčanie odôvodníme niečím, čo je len na dosiahnutie jeho zmyslu, alebo, dokonca, niečím, čo je len jeho . Takto nesprávne identifikované teleologické pozadie by potom mohlo viesť k nesprávnym interpretačným výsledkom.

Úvahy o zmysle premlčania začnime otázkou povahy zákonných ustanovení o premlčaní. Zahraničná právna náuka ich zaraďuje medzi tzv. poriadkové normy ( ).⁸⁾ Ide o normy, ktorých úlohou je zavádzať do právnych vzťahov poriadok, keďže jednou z funkcií právneho poriadku je zabezpečenie právnej istoty a stability. Sú to v podstate normy, ktoré zavádzajú poriadok pre poriadok samotný.⁹⁾ Hoci často za nimi môže existovať určitý právno-politický dôvod, pri ich aplikácii na konkrétny individuálny prípad sa od tohto dôvodu abstrahuje. Pri ich uplatňovaní nie je preto podstatné, či dôvod, ktorý za takýmito normami stojí, je skutočne naplnený aj v danom prípade.¹⁰⁾ V konzekvencii to znamená, že súd pri rozhodovaní konkrétneho sporu nemôže absenciu takéhoto dôvodu zohľadniť a nemôže sa od aplikovanej normy odchýliť, a to ani vtedy, ak by to viedlo k extrémnym nespravodlivostiam. Napríklad podľa § 476 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") musí byť v každom závete uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný. Zmyslom tohto ustanovenia je predísť sporom najmä v prípadoch viacerých závetov.¹¹⁾ Či je tento zmysel naplnený aj v individuálnom prípade, je pritom irelevantné. Závet bez dátumu bude neplatný aj vtedy, ak sa dá jeho dátum bezpečne preukázať inými dôkaznými prostriedkami, rovnako aj vtedy, ak nik jeho poradie nenamieta, ba, dokonca, aj vtedy, ak žiadny iný závet neexistuje.¹²⁾

To, že v individuálnom prípade nemusí byť zmysel poriadkových noriem naplnený, však neznamená, že zisťovanie zmyslu takýchto noriem je zbytočné. Odtrhnutie od zmyslu normy sa totiž týka len konkrétneho prípadu. No pri samotnej interpretácii takýchto noriem má hľadanie ich zmyslu rovnaký význam ako pri interpretácii akýchkoľvek iných právnych ustanovení. Ak napríklad zmysel poriadkovej normy spočíva v ochrane pred určitým rizikom, potom nie je per se vylúčená teleologická redukcia,¹³⁾ ktorou sa spod dosahu normy vyčlení skupina typických situácií, kde toto riziko vôbec nehrozí.¹⁴⁾

Môžeme teda uzavrieť, že význam zaradenia noriem o premlčaní medzi poriadkové normy spočíva v tom, že sa súd nebude môcť od nich odkloniť len preto, že v konkrétnom prípade nebude zmysel premlčania naplnený. Tento zmysel však bude mať stále svoj význam pri interpretácii zákonného znenia, najmä pri riešení tých otázok, na ktoré platné právo nedáva výslovnú odpoveď. V ďalšom kroku sa preto zamerajme na to, ako na zmysel premlčania hľadia naša judikatúra a právna náuka.

Podľa nášho najvyššieho súdu je základným účelom premlčania " "¹⁵⁾Cieľom teda je, " "¹⁶⁾Podľa najvyššieho súdu je účelom premlčania aj snaha " "¹⁷⁾

Podľa ústavného súdu zas " "¹⁸⁾

Pokiaľ ide o právnickú spisbu, tá premlčanie odôvodňuje rôzne, často bez toho, aby bolo jasné, či je reč skutočne len o zmysle premlčania, alebo skôr o jeho účinkoch či funkciách. Aj napriek tomu sa však jednotlivé argumenty, ktorými právnická spisba zdôvodňuje význam premlčania (a ktoré zahŕňajú aj už uvedené argumenty používané judikatúrou), dajú rozčleniť do niekoľkých relatívne samostatných skupín (i keď treba priznať, že ich hranice nie sú pevné).

Prvú skupinu predstavuje potreba chrániť dlžníka pred dôkaznou núdzou, pretože ten má po uplynutí dlhšieho obdobia sťaženú dôkaznú situáciu.¹⁹⁾Dôvodí sa, že ak by dlžník " ."²⁰⁾ Premlčanie má preto dlžníka pred takouto dôkaznou núdzou ochrániť.

Druhú skupinu tvoria argumenty poukazujúce na potrebu zabezpečiť právnu istotu, resp. , pretože by bezpečnosti obratu odporovalo, " ".²¹⁾Argumentuje sa, že dlhodobé trvanie vynútiteľnosti záväzkov " ".²²⁾Situácia, keď by bol dlžník " ",²³⁾by, navyše, bola preňho .²⁴⁾Premlčanie takýmto situáciám predchádza, čím " ".²⁵⁾Poukazuje sa aj na to, že bez premlčania by dlh " ".²⁶⁾

Tretia skupina argumentov vidí význam premlčania v stimulácii veriteľa, aby bol vo vzťahu k svojim subjektívnym právam aktívny.²⁷⁾" ".²⁸⁾Teda ²⁹⁾, resp. motivovať,³⁰⁾ aby svoje práva vykonal včas.

Štvrtá skupina poukazuje na fakt, že v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt by sa právna ochrana mala poskytovať len bdelým subjektom. Ak veriteľ o svoje práva nedbá, právo prostredníctvom premlčania túto jeho nečinnosť postihuje ,³¹⁾ spočívajúcou v strate nároku.³²⁾

Piata skupina argumentov je založená na ochrane doterajšieho stavu ( ), pretože na základe dlhodobého neuplatňovania práva možno predpokladať, že oň veriteľ stratil záujem, že zaniklo³³⁾alebo že ani neexistovalo. Inštitút premlčania tak má zodpovedať laickému názoru o význame a moci času, podľa ktorého to, čo po dlhú dobu nezmenene trvalo, má trvať navždy ( ).³⁴⁾

Šiesta skupina vidí význam premlčania aj v ochrane samotného veriteľa, pretože na jeho strane zabraňuje " ".³⁵⁾Rizikom má byť " ".³⁶⁾

A posledná, siedma skupina odôvodňuje premlčanie ochranou súdnictva, teda snahou vylúčiť " ",³⁷⁾pretože " ".³⁸⁾Cieľom je teda predchádzať súdneho konania³⁹⁾a čeliť ⁴⁰⁾

Naše úvahy o týchto vymedzených argumentačných skupinách a o tom, či v nich možno nájsť zmysel premlčania tak, ako sme si ho zadefinovali v úvode, začnime analýzou ochrany dlžníka pred dôkaznou núdzou.

Myšlienka, že dlžníka treba premlčaním chrániť, je založená na skúsenosti, že s uplynutým časom sa zvyšuje riziko, že skutočnosti, ktoré nastali pred dlhšou dobou, nebude možné bezpečne preukázať. Ak totiž veriteľ uplatní svoj nárok príliš neskoro, dlžník už nemusí byť schopný uniesť svoje dôkazné bremeno a úspešne sa brániť. Postupom času svedkovia zabúdajú alebo, dokonca, umierajú, listiny a iné dôkazy sa strácajú a podliehajú zničeniu. Postavenie dlžníka sa v tomto smere zhoršuje, pretože je to práve on, kto v zmysle zásad o delení dôkazného bremena⁴¹⁾ musí preukazovať, že uplatňované právo napriek tomu, že sú naplnené základné predpoklady jeho vzniku, predsa len nevzniklo (napr. kvôli existencii okolností vylučujúcich zodpovednosť), že dlh už bol splnený alebo že inak zanikol, alebo že sú tu iné okolnosti, pre ktoré by nemal byť veriteľ v spore úspešný.

Premlčanie sa v tomto smere javí ako efektívny nástroj ochrany dlžníka pred takýmito negatívnymi dôsledkami. Otázkou však je, či je takéto odôvodnenie premlčania dostatočné, aby ospravedlnilo zásah do veriteľovho subjektívneho práva.

Predstavme si, že by premlčania nebolo. Veriteľ, disponujúc potrebnými dôkazmi, zažaluje dlžníka až po dlhšom čase. Ten si na okolnosti vzniku dlhu vôbec nepamätá, preto nielenže nedokáže preukázať neopodstatnenosť veriteľovho nároku, ale nedokáže ani tvrdiť, či nárok skutočne existuje. Súdu v takom prípade neostane nič, len rozhodnúť v prospech veriteľa. Také rozhodnutie môže byť správne, ak veriteľov nárok naozaj existuje. No poľahky môže byť aj nesprávne, ak dlžník svoj dlh splnil, no nepamätá si na to alebo to nevie preukázať. S rozhodovaním o právach, ktoré vznikli pred dlhým časom, tak bude zákonite vždy spojená pochybnosť o ich správnosti. Premlčanie pritom dokáže vzniku takýchto pochybností zabrániť.

Samozrejme, preferovaním dlžníka sa neraz nespravodlivo poškodí veriteľ, pretože zamietnutím žaloby pre premlčanie bude často zamietnuté aj existujúce právo. No zaťažiť nevinného žalovaného zodpovednosťou nie je o nič menej nespravodlivé, ako odoprieť oprávnenému žalobcovi to, na čo má právo. A vzhľadom na to, že zväčša je to práve veriteľ, kto poľahky môže prípadné negatíva na svojej strane vylúčiť, zdá sa vhodnejšie radšej zamietnuť právo veriteľa, ako vydávať pochybné rozhodnutia. Negatívny následok by mal totiž stíhať predovšetkým toho, kto mohol vec rozhodným spôsobom ovplyvniť.

Iste, dá sa oponovať, že ak by nebolo premlčania, dlžníci by boli nútení uchovávať si dôkazy o splnení svojich dlhov, čím by sa možnosť vzniku uvedenej pochybnosti čiastočne eliminovala. Proti takémuto prístupu však hrá niekoľko argumentov. Tak najprv: právo musí slúžiť praktickým potrebám života. Je nereálne očakávať, že si pri každom jednom dlhu budeme dôsledne a dopredu zabezpečovať dôkazy (medzi nimi aj svedecké výpovede) a po celý život ich uchovávať. A to nielen my, ale aj naši dedičia, keďže dlhy smrťou väčšinou nezanikajú. V drvivej väčšine prípadov by sa, navyše, takáto činnosť ukázala ako úplne zbytočná, pretože veritelia zvyčajne nepodávajú žaloby, ak bola ich pohľadávka splnená. Takýto postup by bol nepochybne v rozpore s praktickou stránkou bežného života. A ďalej: v mnohých prípadoch by takýto postup ani nebol možný, pretože dlžník nie vždy vie, že