Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Vývoj práva nekalej súťaže na našom území
Vývoj práva nekalej súťaže na našom území
Tento príspevok bol napísaný v rámci riešenia grantu VEGA pod názvom "Hospodárska
súťaž a reklama".
JUDr.
Jozef
Vozár
CSc.
Ústav štátu a práva SAV, Bratislava.
VOZÁR, J.: Vývoj práva nekalej súťaže na našom území. Právny obzor, 94, 2011,
č.2, s. 131 - 144.
Kreovanie národných právnych úprav práva proti nekalej súťaži. Francúzsky a nemecký model.
Prvý československý zákon o ochrane proti nekalej súťaži. Právna úprava nekalej súťaže v rokoch na
území Slovenska 1918 - 1938. Právna úprava nekalej súťaže na území Slovenska v rokoch 1938 - 1990.
Právna úprava nekalej súťaže na území Slovenska po roku 1990.
Úvod
Hospodárska súťaž bola právne regulovaná už v starej Číne.1) Na
území Európy nájdeme právne úpravy hospodárskej súťaže v stredoveku v právach miest (napríklad
mestské právo Augšburské z roku 1276).2)
Právo proti nekalej súťaži, tak ako ho poznáme v dnešnej právnej podobe, historicky
vznikalo najmä v rámci odvetvia súkromného práva. Myšlienka zákona proti nekalej súťaži sa prvýkrát
objavila vo Francúzsku okolo roku 1850.3) Zákon napokon prijatý nebol a
francúzske súdy vyvinuli obsažný a účinný systém ochrany pred nekalou súťažou odvodený od článkov
1382 a 1383 francúzskeho občianskeho zákonníka,4) aj bez osobitnej právnej
úpravy.5) Judikatúra dokonca vytvorila na základe svojich rozhodnutí v našom
ponímaní špecifické skutkové podstaty nekalej súťaže.6) Druhý spôsob riešenia
problematiky ochrany pred nekalou súťažou bolo vypracovanie osobitného zákona. Ako vzorový možno
označiť nemecký zákon č. 499/1909,7) ktorý platil v Nemecku takmer 100
rokov.8) Nesmierne veľký vplyv na kreovanie jednotlivých národných právnych
úprav v tejto oblasti mala revízia Parížskeho únijného dohovoru o ochrane priemyselného vlastníctva
(ďalej len "Dohovor").9) Už na prelome 19. a 20. storočia, teda v pomerne
skorom období vývoja národných úprav hospodárskeho, respektíve obchodnoprávneho charakteru, bola aj
na medzinárodnej úrovni nastolená požiadavka určiť legislatívnou formou "pravidlá hry" vzťahujúce sa
na súťažné aktivity. Táto požiadavka našla svoje stelesnenie v článku 10bis Dohovoru, ktorý bol do
neho inkorporovaný po jeho bruselskej revízii v roku 1900.10) Normy
súťažného práva mali za úlohu chrániť pred spoločensky nežiaducimi deformáciami súťažných vzťahov.
Poskytovali ochranu súkromných záujmov vo vzájomných vzťahoch medzi súťažiteľmi proti takým
konaniam, ktoré vykazovali známky rozporu s dobrými mravmi či zásadami slušnosti a ku ktorým
dochádzalo pri obchodovaní alebo pri výkone podnikateľskej činnosti súťažiteľov.
Rakúsko-Uhorsko bolo od 1.1.1900 jedným z členských štátov Dohovoru, z čoho mu vyplýval
právny záväzok legislatívne upraviť zákaz nekalej súťaže. Vtedajšia legislatíva sa preto dlhodobo
pokúšala o prijatie samostatného zákona proti nekalej súťaži. Aj napriek dvom pripraveným osnovám
zákona, k prijatiu zákona nedošlo.11)
1. Právna úprava nekalej súťaže na území
Slovenska v rokoch 1918 - 1938
Novo vznikajúci československý štát výslovne pristúpil k Dohovoru dňa
5.10.1919,12) a tým aj k povinnosti včleniť úpravu práva proti nekalej
súťaži do československého právneho poriadku. Podľa článku 1 Dohovoru pod pojem ochrany
živnostenského (v súčasnosti priemyselného) vlastníctva spadala aj ochrana označenia pôvodu a
potláčanie nekalej súťaže. Z článku 10bis tohto Dohovoru vyplývala povinnosť zaistiť účinnú ochranu
proti nekalej súťaži príslušníkom únijných štátov. Pokiaľ však neexistoval osobitný zákon zameraný
na potláčanie nekalej súťaže, tento medzinárodný záväzok ČSR nebol ešte naplnený. Priebežne mohla
byť právna ochrana proti nekalým konkurenčným praktikám poskytovaná iba podľa všeobecných ustanovení
občianskeho, resp.
obchodného zákonníka. Československo pristúpilo aj k
Madridskému dohovoru o potieraní nesprávnych údajov pôvodu tovaru,13) na
základe ktorého prijalo zákony v tejto oblasti.14)
Vo fáze príprav prvého československého zákona o nekalej súťaže boli postupne vypracované
dva návrhy budúcej právnej úpravy. Prvý návrh zákona z roku 1923 vychádzal z výlučného uplatnenia
princípu generálnej klauzuly. Obsahoval všeobecne formulovaný zákaz každého súťažného konania, ktoré
bol v rozpore s dobrými mravmi. Či ide alebo nejde o takéto konanie, mal rozhodovať zvláštny
znalecký zbor podľa voľnej úvahy pri zohľadnení všetkých okolností
prípadu.15)
Podobu zákona dostal až druhý návrh zákona z roku 1925,16) ktorý
čerpal z osvedčeného vzoru nemeckej právnej úpravy, ktorá bola postavená na vymedzení jednak
generálnej klauzuly nekalej súťaže, jednak osobitných skutkových podstát najtypickejších
nekalosúťažných konaní.17) Nemecká právna úprava v rámci generálnej klauzuly
nekalej súťaže zakazovala konania realizované v hospodárskom styku za účelom súťaže, ktoré sa
priečia dobrým mravom. Na vymedzenie generálnej klauzuly nadväzovali podrobnejšie ustanovenia
týkajúce sa jednotlivých skutkových podstát a ustanovenia procesného charakteru. Nekalosúťažné
konania boli podľa nemeckej právnej úpravy postihované civilnoprávnymi a trestnoprávnymi
sankciami.
Prvorepublikový zákon č.111/1927 Sb. z. a n. o
ochrane proti nekalej súťaži (ďalej len "zákon") bol prijatý dňa 15.7.1927 a účinnosť
nadobudol dňa 28.1.1928.18) Tento zákon obsahoval komplexnú úpravu
problematiky práva proti nekalej súťaži a patril k jedným z prvých právnych predpisov, ktoré boli
vypracované ako jednotné predpisy pre celú vtedajšiu ČSR.19) Na vydanie
tohto zákona zareagovala veľmi pružne aj vtedajšia slovenská odborná
literatúra.20) Z dôvodov konštrukcie právnej úpravy samotného zákona proti
nekalej súťaži nie je možné jednoznačne hovoriť o verejnoprávnej a súkromnoprávnej úprave v rámci
súťažného práva, keďže samotný zákon č.111/1927 Sb. z. a
n. poskytoval súťažiteľom nielen tradičné formy ochrany prostriedkami súkromného práva, ale
garantoval aj verejnoprávny postih (Hlava II - Ochrana trestní, Hlava III - Ustanovení správní). Z
formálneho hľadiska bol zákon č.111/1927 Sb. z. a n.
rozdelený do piatich hláv:
Hlava I. - súkromnoprávna ochrana,
Hlava II. - trestná ochrana,
Hlava III. - správne ustanovenia,
Hlava IV. - všeobecné ustanovenia,
Hlava V. - záverečné ustanovenia.
Poskytoval súťažiteľom až tri druhy právnej ochrany pred nekalosúťažnými konaniami, a to
ochranu civilnoprávnu, trestnoprávnu a na rozdiel od nemeckej právnej úpravy aj ochranu
správnoprávnu (prvé tri hlavy zákona). Ochranu proti nekalosúťažným konaniam nerealizovali len súdy,
ale aj administratívne orgány. Kompetencia týchto administratívnych orgánov potom mohla byť ešte
rozšírená v prípadoch podľa § 53 ods. 3 zákona,
ktorý priznal živnostenským spoločenstvám kompetenciu na autonómnu úpravu nekalej
súťaže.21)
Najdôležitejšou obsahovou odchýlkou československého zákona v porovnaní s nemeckou úpravou
však bolo odchylné vymedzenie generálnej klauzuly nekalej súťaže: kým nemecký zákon postihoval
konanie proti dobrým mravom vo všeobecnosti, československý zákon bol namierený proti konaniu
subjektov, ktoré sa v hospodárskom styku konaním spôsobilým poškodiť súťažiteľa dostali do rozporu s
dobrými mravmi súťaže (§ 1
zákona).22)
Nosná zložka zákonom poskytovanej právnej ochrany - civilnoprávna ochrana, bola postavená
na vymedzení jednak generálnej klauzuly nekalej súťaže (§
1 zákona), jednak na vymedzení jednotlivých osobitných skutkových podstát nekalosúťažných
konaní. Zákon teda prijal tzv. miešaný kauzistický systém právnej úpravy nekalej súťaže so
subsidiárnou generálnou klauzulou.23) Pokiaľ ide osobitné skutkové podstaty,
v právnej úprave zákona sa ocitli tieto konkrétne skutkové podstaty:
-
nekalá reklama (§ 2
zákona),
-
nesprávne označovanie pôvodu tovaru (§ 3
až 9 zákona),
-
zľahčovanie (§ 10 a 11
zákona),
-
podplácanie (§ 12
zákona),
-
porušovanie a využívanie obchodných a výrobných tajomstiev
(§ 13 zákona),
-
nekalá súťaž osôb pomocných a používanie ich súťažiteľom
(§ 14 zákona).
Poškodený súťažiteľ, či v niektorých prípadoch aj každý súťažiteľ alebo korporácia
povolaná podľa stanov chrániť hospodárske záujmy súťažiteľov sa mohli dovolávať ochrany
prostredníctvom zdržovacej žaloby a odstraňovacej žaloby (žaloba o odstránenie závadného stavu).
Poškodený súťažiteľ sa mohol dovolávať aj náhrady škody prostredníctvom žaloby na náhradu škody.
Zároveň bolo v zmysle zákona možné žiadať aj o poskytnutie primeraného odškodného (zadosťučinenia)
za utrpené príkorie (§ 16 zákona). Zákon pripúšťal
aj možnosť, aby súd priznal v spore úspešnej strane právo uverejniť právoplatný rozsudok vo veciach
nekalej súťaže na náklady strany, ktorá v spore neuspela.
Zákon konštruoval jednotlivé skutkové podstaty nekalosúťažných konaní v prvom rade ako
civilné delikty; niektoré vybrané osobitné skutkové podstaty však boli za zákonom stanovených
podmienok zároveň kvalifikovateľné aj ako trestné činy (priestupky a prečiny proti nekalej súťaži).
Išlo napr. o priestupok nekalej reklamy (§ 25
zákona), priestupok nesprávneho označovania pôvodu tovaru
(§ 26 zákona) alebo o prečin zľahčovania
(§ 27 zákona).24) V rámci
trestnoprávnej ochrany poskytovanej zákonom bolo možné takéto konania žalovať súkromnom trestnou
žalobou (zákon hovoril o tzv. súkromnej (hlavnej) obžalobe), pričom jurisdikciu v danom prípade
vykonávali výlučne občianske trestné súdy.
Niektoré typy nekalosúťažných konaní, ktoré boli v zákone výslovne uvedené, ako napr.
porušenie predpisov o veciach z konkurznej podstaty, exekučnej dražby a výpredaja
(§ 42), lavínové obchody
(§ 43 zákona) alebo tzv. konania prémiové
(§ 44 zákona), boli zákonom kvalifikované
ako správne delikty a postihované ako administratívne priestupky nielen finančnou pokutou, ale aj
väzením (v terminológii zákona tzv. "uzamčením") v časovom rozpätí až do jedného
me
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
