Výkon medzinárodného rozhodcovského rozsudku v Holandsku - Yukos Capital v OAO Rosneft (praktický príklad) I. časť

The main obligation of every arbitrator, deciding the case in international commercial arbitration, has always been to decide the dispute in such manner, that it would mean a successful outcome of arbitration. This successful outcome is bound to have a form of the valid international arbitral award, which is easily recognizable and enforceable in any assumed state of its enforcement. Nowadays it is possible to state that courts, competent to permit an enforcement of foreign arbitral award are applying a positive approach, at least in states with the international commercial arbitration being a usual way of solving international commercial disputes. Among states, in which the recognition and enforcement of foreign arbitral award is refused only exceptionally, firmly stands undoubtedly the Netherlands. And it is the analysis of the complex case , decided in the Netherlands, to which the two-part-long study submitted has been utterly dedicated. The first part of the study will introduce an international commercial arbitration in the Netherlands for the reader, together with characteristics of the most famous Dutch arbitration institution. The analysis of the case has been included in the second part of the study. Actually, the Dutch judgments, gradually rendered in all instances of the Dutch judicial system have proved to be an illustrative example of interpretation of the New York Convention, as well as an example of application of the Dutch Act on Arbitration 1986. Far from exaggerating any point, after delving into the intricacies of the case, it is possible only to predict, that nothing could have been able to diverge the reader's attention from the fact that these judicial decisions are definitely both complicated and highly controversial in their very nature.

Hlavným záväzkom každého rozhodcu, rozhodujúceho v medzinárodnej obchodnej (ako aj investičnej) arbitráži, je rozhodnúť predložený spor takým spôsobom, aby úspešným výsledkom rozhodovacieho procesu bol platný medzinárodný rozhodcovský rozsudok, ktorý bude možné bez problémov uznať a vykonať v ktoromkoľvek predpokladanom štáte výkonu rozhodcovského rozsudku. Pri rozhodovaní je každý medzinárodný rozhodca podľa Lewa¹⁾ povinný Rozhodcovia sú tak povinní rozhodnúť o všetkých sporných faktických i právnych otázkach, ktoré im sporové strany predložili v arbitráži na rozhodnutie vo svojich podaniach.

Rozhodcovia nesmú rozhodnúť ani , ani - dali by tak neúspešnému žalovanému dobrý dôvod na napadnutie rozhodcovského rozsudku z procesných dôvodov hneď po jeho vydaní.²⁾ Okrem toho, hrozba vydania medzinárodného rozhodcovského rozsudku, ktorý bude pre úspešnú sporovú stranu v podstate bezcenným dokumentom, pretože ho nebude možné vykonať v plánovanom štáte výkonu rozsudku, v ktorom má neúspešný žalovaný umiestnený značný majetok, visí rozhodcom nad hlavou po celý čas skutočne ako Damoklov meč.³⁾ Na druhej strane je však prakticky nemožné, aby samotní rozhodcovia zaručili uznanie a vykonateľnosť medzinárodného rozhodcovského rozsudku na celom svete.

Napríklad priznanie bežného (nie zloženého) úroku,⁴⁾ ktoré je zvyčajné v medzinárodných rozhodcovských rozsudkoch vydávaných európskymi rozhodcovskými inštitúciami, bude príčinou odmietnutia výkonu uvedeného rozsudku v niektorých arabských štátoch. Taktiež cudzie rozhodcovské rozsudky s priznanou širokou škálou náhrady škody, bežnou pre USA, nebudú vykonateľné v Európe pre rozpor s verejným poriadkom štátu výkonu rozsudku. V súčasnosti je však miera dobrovoľnosti povinných strán z vydaných medzinárodných rozhodcovských rozsudkov uspokojivá jednak vďaka spoľahlivému mechanizmu Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, t.j. vďaka známemu "Newyorskému dohovoru" z r.1958,⁵⁾ ako aj v dôsledku vysokej profesionality medzinárodných rozhodcov a známych rozhodcovských inštitúcií.

Je možné skonštatovať, že súdy, príslušné na povolenie výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku, pri rozhodovaní o povolení, prípadne o odmietnutí povolenia výkonu medzinárodného rozhodcovského rozsudku, uplatňujú v súčasnosti pozitívny prístup, a to minimálne vo vyspelých štátoch, v ktorých je medzinárodná obchodná arbitráž zaužívaným spôsobom rozhodovania medzinárodných obchodných sporov. Napokon, súdy príslušné na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku sú mimoriadne dôležité, pretože je to práve štádium uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku, v ktorom ukončená medzinárodná obchodná arbitráž "opúšťa" sféru súkromnú a prechádza do sféry verejnej.

Súčasne je potrebné upozorniť, že až úspešným zavŕšením konania o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozsudku pred príslušným súdom sa dostáva oficiálne uznanie zo strany štátu výkonu rozsudku jednak ukončenej medzinárodnej obchodnej arbitráži, v ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, ako aj samotnému medzinárodnému rozhodcovskému rozsudku.⁶⁾ Samotní rozhodcovia, rozhodujúci medzinárodné obchodné spory v alebo v inštitucionálnej arbitráži, totiž nemajú dostatočnú právomoc na dosiahnutie výkonu medzinárodného rozhodcovského rozsudku v ktoromkoľvek štáte, v ktorom víťazná sporová strana z ukončenej arbitráže mieni o výkon rozhodcovského rozsudku, vydaného v jej prospech, požiadať.

Uvedená právomoc patrí súdom - výkon medzinárodného rozhodcovského rozsudku tak môže povoliť príslušný súd prakticky v každom štáte,⁷⁾ a to v súlade s vlastným civilným procesným právom, postupujúc (minimálne v členských štátoch Newyorského dohovoru) podľa článku III., prípadne podľa článku VII. Newyorského dohovoru.⁸⁾ Článok III. Newyorského dohovoru zaväzuje súdy v členských štátoch dohovoru uznať a vykonať cudzí rozhodcovský rozsudok okrem prípadov, keď súd môže odmietnuť výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku z dôvodov, zakotvených v čl. V. ods. 1 a 2 Newyorského dohovoru. Príslušný súd v štáte výkonu cudzieho rozsudku cudzí rozhodcovský rozsudok zvyčajne uzná, pokiaľ neodmietne výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku z dôvodov, zakotvených v čl. V. ods. 2 Newyorského dohovoru, alebo ak strana, voči ktorej má byť rozsudok vykonaný, dokázala pred súdom existenciu niektorého z dôvodov odmietnutia výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku, zakotvených v spomínanom čl. V. ods. 1.

Jedným zo štátov, v ktorom je uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku odmietnuté len zriedkavo, je Holandsko. Ako tvrdia King a Schulep,⁹⁾ Holandskí sudcovia sú medzinárodnej obchodnej arbitráži skutočne priaznivo naklonení a dôvody odmietnutia výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku interpretujú reštriktívne,¹⁰⁾ nie naopak, a to i v prípadoch, keď výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku smeruje voči holandskej sporovej strane. Podľa dostupných informačných zdrojov v r. 1964 až 2008, t.j. za tridsaťštyri rokov od nadobudnutia účinnosti Newyorského dohovoru v Holandsku, holandskí sudcovia odmietli výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku menej než desaťkrát.

Dôvodom odmietnutia výkonu cudzieho rozhodcovského rozs