Teoretické východiská medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach.

. The paper deals with analysis of international judicial cooperation in criminal matters and its various institutes, subjects and basic principles. Defines the relationship between international and national law, and internal and external sovereignty of the state. It refers to the difference between international criminal law and internationalized criminal law. It states that the objectives to pursue international legal assistance in criminal matters, are the same as those of criminal law at all.

Medzinárodnú justičnú spoluprácu v trestných veciach je možné teoreticky vytýčiť a definovať rôznymi spôsobmi. Niekedy sa striedavo na označenie "medzinárodnej justičnej spolupráce" používa slovné spojenie "právny styk s cudzinou", hoci toto spojenie nie je celkom adekvátne, je užšie a zahŕňa práve len formu kontaktu medzi orgánmi, a nie aj vlastný výkon spolupráce. Na druhej strane však išlo a stále ide v praxi o ustálené slovné spojenie ako pre formu sprostredkovania, tak aj pre samotnú realizáciu. Tvrdenie, že tento pojem je zavádzajúci, je príliš strohé, najmä ak sa postupuje podľa právneho predpisu, ktorého časť nesie toto označenie aj dnes (V. časť zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, ďalej len TP). Pojem determinovaný historickým vývojom a gramatickým výkladom tejto oblasti práva, ktorá má na území Slovenskej republiky a Českej republiky dlhú tradíciu, avšak v medzinárodnom meradle tento pojem nemá oporu a namiesto neho sa požíva pojem alebo ¹⁾

Podobne je to aj v prípade slovného spojenia "medzinárodná právna pomoc", keďže môže ísť o akúkoľvek formu právnej pomoci (napr. policajnej alebo správnej), a toto označenie teda podstatu justičnej spolupráce (ktorá je úplne špecifická) nevystihuje. V medzinárodných zmluvách sa najčastejšie objavuje slovné spojenie "právna pomoc".

Podstata nutnosti medzinárodnej justičnej spolupráce v trestnom konaní vyplýva z určitého konfliktu medzi vôľou, ktorú štát navonok vyjadruje v trestnoprávnej norme, a reálnou schopnosťou štátu presadiť dôsledky naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu fyzickou osobou. V. Másilko ju chápe ako inštitút, ktorý upravuje justičnú pomoc medzi justičnými orgánmi rozličných krajín, a týmto spôsobom aj medzi samotnými štátmi. Je dôležitým nástrojom vzájomného porozumenia.²⁾

Toto vymedzenie pojmu je však veľmi obšírne a všeobecné, aby bolo možné predmetnej problematike dostatočne porozumieť. Podrobnejšiu definíciu tohto pojmu poskytuje J. Fenyk, ktorý tvrdí, že: "medzinárodná justičná spolupráca v trestných veciach vyjadruje tiež vzájomné vzťahy komunikácie a spolupráce medzi tuzemskými štátnymi orgánmi a orgánmi iného štátu".³⁾

V tejto súvislosti je potrebné načrtnúť aj to, medzi ktorými štátnymi orgánmi tieto vzťahy vznikajú. Ešte pred samotným skúmaním tohto pojmu je potrebné zaoberať sa tiež ostatným otázkami, ktoré s danou problematikou súvisia. Najskôr je to otázka prepojenia štátnej suverenity a trestného práva.

Ak hovoríme o suverenite, je potrebné konštatovať, že sa vyvíjala v dvoch rovinách (vonkajšia a vnútorná suverenita). G. Sorensen vymedzuje rozhodujúce kritérium, ktoré je dôležité pri rozlíšení vnútornej a vonkajšej suverenity, a to je jurisdikcia štátu a jeho orgánov. "Jurisdikcia vytvára vnútroštátny a medzinárodný priestor. V podstate je vnútroštátne to, čo sa odohráva v rámci štátnej jurisdikcie, medzinárodné potom to, čo sa odohráva mimo nej."⁴⁾ Obdobný názor má aj J. Fenyk, ktorý tvrdí, že vonkajšia suverenita je založená na schopnosti štátneho útvaru vykonávať právne úkony v oblasti medzinárodného práva a vnútorná suverenita vyjadruje, že štátu patrí výhradná najvyššia moc na štátnom území a vylúčenie ktorejkoľvek akcie cudzej štátnej moci bez jej súhlasu.⁵⁾

Z nasledujúceho vyplýva, že v medzinárodnom práve verejnom pôsobí štát ako rovnoprávny subjekt medzinárodnoprávnych vzťahov spolu s inými suverénnymi štátmi. Z inej perspektívy takisto vyjadruje, že je výlučnou záležitosťou každého štátu, ako si vnútorné záležitosti usporiada. Dôležitým vyjadrením suverenity štátu⁶⁾ je aj samotné právo trestať páchateľov trestných činov, alebo tzv. trestná jurisdikcia.

J. Fenyk považuje jurisdikciu za "moc stanoviť, alebo nachádzať právo, ktorú štát zveruje svojim orgánom za tým účelom, aby ju vykonávali v jeho mene a podľa zákona."⁷⁾

Zo všeobecného hľadiska sú pre trestnú jurisdikciu charakteristické nasledujúce princípy: