Súkromnoprávna autonómia a jej limity.

Private autonomy has always been considered a significant indicator of the personal freedoms of an individual. It is the fundament of private law; any interference with the freedoms of an individual triggers a debate about the character and duty of law - not only of private law. To many, consumer protection in private legal relationships features a significant interference of the freedom of contract. This article performs an analysis of some of the big changes within private law, and, based on their substance, the author attempts to redefine the concept of private autonomy in the conditions of our current society.

Otázka autonómie jednotlivca je jednou z fundamentálnych, ak nie najzákladnejšou otázkou súkomného práva. Súkromnoprávna autonómia ("private autonomy", "privatautonomie") sa radí medzi zásady regulácie súkromnoprávnych vzťahov¹⁾, často s prívlastkom zásady základnej a dominantnej.²⁾ Úlohu zásady plní spravidla vtedy, keď sa súkromnoprávna náuka alebo prax potrebujú vyhraniť oproti právu verejnému a obvykle tiež tam, kde je treba riešiť rozsah, v akom je nutné limitovať slobodnú vôľu indivídua v záujme naplnenia iného cieľa.

Záujem právnej vedy o riešenie otázok autonómie jednotlivca neutícha ani v súčasnosti. Súvisí s dôsledkami zásahov do súkromného práva, označovanými ako podkopávanie rozdielov medzi súkromným a verejným právom, ako erózia autonómie zmluvných strán³⁾ či narušenie tradičných zásad súkromného práva, konkrétne zásady propocionality, rovného postavenia zmluvných strán⁴⁾ a princípu .⁵⁾ Hovorí sa tiež o dezintegrácii či rozklade súkromného práva⁶⁾. Osobitné dôvody záujmu rezonujú v krajinách, ktoré sa vzdali predstavy o budovaní socializmu. Tu sa obvykle argumentuje, že v minulosti nedochádzalo k dôslednému uplatňovaniu zásady autonómie vôle,⁷⁾ že sa spolu so zmluvnou autonómiou považovali za prísne zakázané fenomény a vnímali sa len ako prostriedky kritiky buržoázneho práva;⁸⁾ z tohto dôvodu sa predstavy o budúcej podobe súkromného práva celkom pochopiteľne sústreďujú na ich znovuzrodenie.⁹⁾

Predpokladom riešenia nastolených otázok je objasnenie používaných pojmov. Dôvodom nie je len snaha zamedziť (možným) diskrepanciám v domácej terminológii. Niekedy sa ukazuje, že ani pri zaužívaných právnych inštitútoch nepostačuje ich obvyklá interpretácia a z rozličných dôvodov je potrebný širší prístup. Platí to aj v prípade pojmu privátna autonómia a významovo obdobných spojení. Zatiaľ čo pri výrazoch "privátna autonómia", "súkromnoprávná autonómia" či "individuálna autonómia" sa zdá, že neexistujú významové nezhody, pri spojeniach "zmluvná autonómia", "zmluvná sloboda" či "autonómia zmluvných strán" sa už konštatuje, že majú veľa spoločného, ale nie je možné ich navzájom zamieňať.¹⁰⁾

Základom všetkých spomínaných výrazov je nepochybne slovo autonómia. Z hľadiska etymologického a sémantického sa jeho obsah odvodzuje od gréckeho autonomos - spojenia slov "auto" (prekladané ako svoj/sám) a slova !nomos", s významom právo alebo zákon. Spojenie oboch častí vyjadruje podľa právnej náuky stav, "v němž kdo se spravuje zákony vlastními".¹¹⁾ Takáto "svézakonnost" sa prejavuje ako slobodná možnosť mať či nadobúdať a využívať majetok (vlastnícka sloboda), slobodná možnosť nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami a právami (zmluvná sloboda) a slobodná možnosť rozvoja osobnosti človeka a jeho tvorivej duševnej činnosti (sloboda tvorby).¹²⁾ Obsah autonómie sa niekedy dopĺňa o slobodu testovaciu a združovaciu.¹³⁾

Menej obvyklým pre domácu spisbu je výraz "autonómia zmluvných strán" (party autonomy). Na rozdiel od spojenia "privátna autonómia" sa nachádza zvyčajne tam, kde sa zdôrazňuje vzťah medzi slobodnou vôľou subjektov súkromného práva a zmluvným právom. Genealogicky sa spája s "teóriou záväznosti zmlúv",¹⁴⁾ s koreňmi zapustenými vo vôľovej teórii (Willenstheorie) nemeckých pandektistov 19. storočia. Podobný prístup možno nájsť u francúzskych právnikov, pre ktorých sa théorie de l´autonomie de la volonté a princíp autonomie des parties stali kombináciu tradičného vnímania a ďalších teórií.¹⁵⁾

Napriek historickým základom nemožno autonómiu zmluvných strán považovať za pojem archaický, skôr naopak. Životnosť a aktuálnosť tohto nateraz aj základného princípu cezhraničných ekonomických transakcií potvrdzujú ambiciózne projekty spoločného práva, akými sú nariadenie Rím I, UNIDROIT¹⁶⁾ alebo Princípy európskeho zmluvného práva (PECL)¹⁷⁾. Prekvapivo sa autonómia zmuvných strán ako princíp presadzuje aj v iných, dosiaľ netradičných oblastiach súkromného práva, konkrétne pri úprave cezhraničných otázok dedenia, rozvodu a ďalších.¹⁸⁾ Princíp autonómie strán prameniaci v zmluvnom práve tak podľa niektorých predstavuje v súčasnosti metodologický koncept liberálneho modelu regulácie trhu, ospravedlňujúci rozširovanie trhových mechanizmov na nové oblasti úpravy.¹⁹⁾

Z hľadiska vzájomného vzťahu prevažuje názor, že autonómia zmluvných strán je konkretizáciou privátnej autonómie; často sa chápe ako synonymum zmluvnej slobody.²⁰⁾ Iní význam pojmu "autonómia zmluvných strán" spájajú so sebaurčením subjektov zmluvy.²¹⁾

Ďalší sa snažia ukázať obsahové rozdiely v týchto konceptoch - privátna autonómia by tak mala vyjadrovať vymedzenie súkromného práva oproti zásahom, resp. obmedzovaní zo strany verejného práva. Podľa tejto predstavy zdôrazňuje autonómia zmluvných strán rešpekt k právam osoby a zmluvná sloboda je rozšírením myšlienky rovnosti a vzájomného prospechu (užitočnosti - utilitas) v prostredí plne rozvinutej tovarovej ekonomiky.²²⁾

Pri takejto šírke náhľadov môže byť otázne, či domáca terminológia, zotrvávajúca pri obvyklých spojeniach "zmluvná sloboda", resp. "zmluvná autonómia" nezaostáva za vývojom súkromného práva. Skutočnosť, že ich teoretické vymedzenie sa považuje za ustálené a výhrady nevzniesla ani súdna prax,²³⁾ nemusí to znamenať, že sa ich obsah nemení. Zrejmým by napríklad malo byť aj to, že zmluvná sloboda nie je len právom osoby uzavrieť zmluvu, ale aj právom každej zo zmluvných strán zmluvu vôbec neuzavrieť (Abschlussfreiheit). Budovanie jednotného európskeho trhu rozšírilo obsah zmluvnej slobody o možnosť výberu tzv. rozhodného práva.²⁴⁾ V dôsledku to znamená, že slobodná voľba rozhodného práva zahŕňa aj možnosť kontrahentov dohodou celkom vylúčiť použitie domáceho práva.²⁵⁾ Obsah pojmu "autonómia zmluvných strán" modifikujú aj názory, ktoré nekladú dôraz len na slobodnú vôľu strán zmluvy, ale do samotného konceptu vnášajú vzťahový prvok, vyjadrený zásadou rovnosti a vzájomného prospechu.²⁶⁾

Je nepochybným, že kritické pohľady²⁷⁾ na vývoj súkromného práva sa zakladajú na porovnaní stavu súkromného práva v čase veľkých kodifikácií 19. storočia a súčasnými vývojovými procesmi. Otázka individuálnej autonómie sa tak rieši pomerovaním vtedajšieho štátu ekonomického liberalizmu, správajúceho sa v duchu zásady laissez-faire a "nového, sociálneho princípu regulácie",²⁸⁾ presadzujúceho sa v Európe od 20. storočia po súčasnosť. V jednej rovine sa sloboda jednotlivca podáva takmer ako bezhraničná, zodpovedajúca víťazstvu revolučných ideálov (hesiel Liberté, Égalité, Fraternité ou la Mort), vďaka ktorým sa zmluvné strany považujú za slobodné, rovné a plne spôsobilé sledov