Osobné právo Aztékov so zameraním na aztécke otroctvo

možno výrazom "Aztékovia" (špan. aztecas) označiť (špan. nahuas) potoltéckeho obdobia, t.j. príslušníkov poslednej predkolumbovskej civilizácie Mexického údolia (špan. Valle de México; azt. Anahuac), resp. stredného Mexika.

, tvorená konglomerátom početných nahuaských spoločenstiev s vlastnými etnonymami, sa rozvíjala od druhej polovice 12. st. po Kr. Hoci nepredstavovala politickú jednotu (a to ani po tom, ako sa väčšina nahuaských štátnych útvarov stala v priebehu druhej polovice 15. st. súčasťou aztéckej ríše), je možné na ňu nazerať ako na jediný svojbytný celok, nakoľko jednotlivé nahuaské spoločenstvá mali rovnaký kultúrny substrát, vyznačovali sa podobnými formami spoločenskej a politickej organizácie (žili v mestských štátoch sčasti pripomínajúcich antické poleis) a používali ten istý jazyk .

sa označenie "Aztékovia" vzťahuje iba na príslušníkov nahuaskej pospolitosti obývajúcej metropolu aztéckej ríše - mestský štát , ktorí sa ale sami nazývali (azt. mexitin; špan. mexicas) alebo (špan. tenochcas).¹⁾

Prvým významnejším medzníkom dejín Aztékov-Tenochcov bolo založenie mesta Tenochtitlan okolo r. 1325 po Kr. Ďalším prelomovým obdobím aztéckej histórie bol záver 20. rr. 15. st., kedy sa Tenochtitlan oslobodil spod nadvlády Tepanecov a mohol tak začať s realizáciou nezávislej vnútornej i vonkajšej politiky. Tenochtitlan uzavrel spojenectvo s mestskými štátmi , s ktorých pomocou začal uskutočňovať rozsiahle výboje. Koalícia Tenochtitlanu, Tezcoca a Tlacopanu, v literatúre označovaná termínom trojaliancia, ovládla do konca 15. st. približne stredné a južné Mexiko. Jej panstvo nad týmto priestorom pretrvalo až do príchodu španielskych dobyvateľov (špan. conquistadores), ktorí si aztécku ríšu v rr. 1519 až 1521 podmanili (tzv. ).

Cieľom tohto príspevku je pojednať o normatívnych úpravách Aztékov, ako aj určitých faktických javoch prítomných v aztéckej spoločnosti, ktoré by sme mohli podradiť systémovej právnej kategórii "osobné právo", predovšetkým však o úpravách a javoch týkajúcich sa aztéckeho otroctva. Prostriedkom na dosiahnutie cieľa bude rozbor relevantných pramenných materiálov (ide o historické pramene pochádzajúce z obdobia po conquiste, ktoré sú súčasne prameňmi poznávania aztéckeho práva) a práca so sekundárnou literatúrou zväčša interdisciplinárneho zamerania.

Príspevok môže byť zaujímavý prednostne pre bádateľov zaoberajúcich sa tzv. predmodernými (predindustriálnymi, predkapitalistickými) spoločnosťami, ktorých výskum má svoje nezastupiteľné miesto tak vo vede dejín štátu a práva, ako aj v rámci ďalších, u nás rozvíjaných spoločenských vied (veda svetových dejín, etnológia/antropológia a.i.).

Osobné právo upravuje skutočnosti spojené s tzv. právnou subjektivitou.

V kontinentálnej európskej právnej kultúre sa tento termín chápe nasledovne:

je platným právom priznaná a garantovaná možnosť ... byť nositeľom práv a povinností a byť ... účastníkom právneho vzťahu.

Subjektom práva ... právo priznáva:

Existovala v aztéckom práve úprava, ktorá by sa svojou podstatou približovala k práve vymedzenému, "západnému" poňatiu právnej subjektivity? Aby sme na túto otázku mohli odpovedať, bude potrebné zmieniť sa o vcelku progresívnom aztéckom chápaní pojmu "osoba".

Aztékovia (podobne ako napr. Rimania) rozlišovali pojmy "človek" a "osoba". Osobu podľa ich nazerania konštituovali dva prvky: tzv. "tvár" (azt. ), čiže charakter človeka, a tzv. "srdce" (azt. ) predstavujúce pojem označujúci (menlivé) potreby, záujmy, túžby alebo plány človeka a súčasne implikujúci úsilie človeka o ich realizáciu, resp. jeho rozhodovanie sa a konanie. Aztékovia sa nazdávali, že kaž