Opus Tripartitum v interpretácii a kontextualizácii pre právnu históriu pri zodpovedaní otázky: Načo je nám minulé právo?

Ťažisko nasledujúceho polemizujúceho stanoviska k excelentnému dielu právnickej vedy a praxe neskorostredovekého Uhorska -sa dotýka jednej z výziev súčasnej právnej histórie: venovať pozornosť prameňom práva.¹⁾ Nakoľko sa krátkozrako zabúda na staršie právne dejiny, uvedený diskusný príspevok chce zaujať širšiu viac-menej odbornú verejnosť pri poukázaní na historický význam jeho vzniku a predovšetkým jeho prínosu pre súčasnosť a na jeho prípadné budúce editovanie a interpretovanie.

Koncom 15. storočia v Uhorsku silnelo kodifikačné úsilie zamerané troma smermi: na systemizáciu uhorských zákonov v jednotnej zbierke zákonov na zozbieranie a spísanie obyčajového práva najmä krajinského šľachtického práva a na sumarizáciu súdnych rozhodnutí.

S prihliadnutím na formu, v ktorej vzniklo, právo nahliadalo na právnu obyčaj ako na hlavný prameň nepísaného práva a v tomto smere výnimkou sa javilo spísanie noriem obyčajového práva v Tripartite.²⁾ Do vydania uvedeného diela Štefana Werbôczyho bola právna obyčaj panujúcim a základným prameňom práva, čo spôsobila aj nedokonalosť zákonodarného procesu a vyhlasovania (publikácie) jednotlivých zákonných noriem. Platnosť zákona a kráľovského nariadenia sa spočiatku viazala len na obdobie života panovníka, pričom prevzatie jednotlivých zákonných ustanovení do súbore obyčajového práva mohlo zabezpečiť a aj zabezpečovalo ich ďalšiu platnosť. V spoločenskom vedomí dochádzalo k splývaniu rozdielov medzi dvoma formálnymi prameňmi práva - zákona a právnej obyčaje. Nevýhody systému nepísaného obyčajového práva sa prejavili v nedokonalej evidencii a z toho prameniacej fragmentácie a neprehľadnosti právnych noriem, právo tak nebolo systematicky usporiadané a bolo viazané len na výklad v danom čase nejednotnej súdnej pra