O teórii adekvátnej príčinnej súvislosti.
Doc. JUDr.
Anton
Dulak
PhD.
Fakulta práva Janka Jesenského, Vysoká škola Danubius,
Sládkovičovo.
DULAK, a.: O teórii adekvátnej príčinnej súvislosti. Právny obzor, 100, 2017, č. 6, s. 558
- 575.
About the theory of adequacy cause.
The existence of a casual relationship between
an unlawful conduct and a damage is the prerequisite for establishing a responsibility for damage.
The legal regulation of today does not define what is to be understood as "causing" damage, and
leaves the interpretation of this term to judicial practice. The practice of the courts defined many
rules for determining and proving causal relationships, that, among other things, emphasize that the
relationships between unlawful conduct and the consequences of such must be direct (immediate), and
that the causal relationship must be "safely proved". Several more recent rulings of the Slovak
judicial practice have, however, claimed that a casual relationship exists if the damage arises as
an adequate
(emphasized by the author) consequence of unlawful conduct. Some rulings even
refer to the theory of adequate relationships. Since these rulings fail to mention what exactly in
their cases decided about the "adequateness" of causality, and since they do not include references
to theoretical sources, their argumentation is, to a considerable extent, shallow and unconvincing.
The theory of adequate causal relationships poses a concept that has been worked on generously, and
one that is accepted to judge legal causality. although it hasn´t gained much support in the legal
climate of the Slovak republic, one cannot overlook it traditional utility during the process of
defining and deciding about the duty to compensate for caused damage.Key words:
liability for damage, causal link, theory of condition, theory of
adequate causationObčiansky zákonník pri úprave všeobecnej
zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl.
OZ)1) ustanovuje, že každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil
(zvýraznil autor
) porušením právnej povinnosti. Uvedené ustanovenie sa obvykle
vykladá2) tak, že pre vznik zodpovednosti za škodu sa vyžaduje, aby
protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda
aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu
následkom3) tejto príčiny (kauzálny = príčinný). Rovnako sa interpretujú tie
ustanovenia zákona (napr. § 420a,
§ 421a,
§ 428), keď sa na vznik zodpovednosti zavinenie
nevyžaduje. Na rozdiel od minulosti, terminologicky iná možnosť výkladu zákonných ustanovení
neprichádza do úvahy.4)Súdna prax spravidla vníma zisťovanie a preukazovanie príčinnej súvislosti ako otázku
skutkovú a otázku právnu.5) V prvom pohľade sa pozornosť má sústrediť na
zistenie udalostí, ktoré časovo a vecne predchádzali vzniku škody a ktoré sa na jej vzniku
podieľali. Táto časť, nazývaná aj otázkou skutkových zistení, má odpovedať na otázku, či protiprávny
úkon potenciálneho škodcu a vzniknutá škoda sú vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vymedzenie
toho, medzi akou škodou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto škody) sa má
príčinná súvislosť zisťovať, je už posúdením právnym.6) Cieľom právneho
posúdenia kauzality je vyhodnotenie, či medzi konkrétnou protiprávnosťou a škodou, ktorá by bez
takej protiprávnosti nevznikla (conditio sine qua non), je spojenie dostatočne intenzívne na to, aby
vznikla zodpovednosť za škodu.7)
Na zisťovanie a preukazovanie kauzálneho nexu sa uplatňujú pravidlá vytvorené a dlhodobo
akceptované súdnou praxou. V rozhodnutiach súdov sa tak spravidla zdôrazňuje, že pri zisťovaní
existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je najprv potrebné izolovať škodu od
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúcou je pritom len vecná
súvislosť príčiny a následku;8) časová súvislosť napomáha pri posudzovaní
vecnej súvislosti (R 21/1992). Škode obvykle predchádza viacero skutočností, ktoré môžu pôsobiť ako
vzájomne súvisiace príčiny. Nemožno pritom vylúčiť, že každá z takýchto príčin môže mať aj niekoľko
vzájomne súvisiacich následkov. Pre vznik následku nemá každá z príčin rovnaký význam. Z tohto
dôvodu sa považuje za potrebné rozlišovať príčiny dôležité, hlavné a pre určitý následok
rozhodujúce, ďalej príčiny menej významné, ale pre určitý výsledok nutné príčiny a napokon príčiny
podružné, pre následok nevýznamné.9) Niekedy sa zdôrazňuje, že príčina vzniku
škody musí byť podstatná, značná,10) resp.
dovršujúca.11)
V odôvodneniach sa často upozorňuje, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy. Súdna
prax to vysvetľuje tak, že pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Priamosť pôsobenia príčiny na následok sa niekedy označuje aj ako
"bezprostrednosť" príčiny vzniku škody,12) čím sa má vylúčiť, aby vzťah
príčiny a následku bol (iba) sprostredkovaný.13) Výnimočne sa upresňuje, že
za príčinu vzniku škody nie je možné automatický považovať takú podmienku, ktorá je vzniknutej škode
najbližšia.14) Z hľadiska preukazovania príčinnej súvislosti sa zasa kladie
dôraz na potrebu "naisto ustáliť",15) ktoré skutočnosti v danom prípade
prichádzajú do úvahy ako bezprostredné príčiny vzniku škody. Napokon, príčinná súvislosť musí byť
"nepochybne preukázaná",16) samotné pripustenie možnosti vzniku škody
nepostačuje.17)
Z pohľadu uvedených, teóriou aj praxou akceptovaných pravidiel, sa odlišným javí právny
názor, v ktorého zmysle je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda ... adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu. Takéto spojenie sa objavilo v odôvodneniach rozsudku krajského
súdu,18) Najvyššieho súdu SR19) a dokonca aj v
uznesení Ústavného súdu Sr.20) Z hľadiska početnosti ide zatiaľ o zriedkavý
spôsob určenia príčinnosti. Už z tohto dôvodu treba pripustiť, že nemusí byť hneď každému zrejmé, či
výrazom "adekvátna príčina" dochádza k zmene v právnom postoji, a ak áno, čo táto zmena prináša.
Pochybnosti vyvoláva aj skutočnosť, že v spomínaných rozhodnutiach sa takmer výhradne argumentuje
(obligátnymi) pravidlami o existencii nevyhnutných podmienok vzniku škody (conditio sine qua non), a
len obmedzene (ak vôbec) sa úvahy zameriavajú na objasňovanie "adekvátnosti" príčin, ktoré v
konečnom dôsledku viedli k rozhodnutiu o povinnosti nahradiť spôsobenú škodu. Z dostupných poznatkov
zatiaľ možno vyvodiť len to, že teória adekvátnosti našla svoje miesto v prípadoch