K odňatiu právomoci Ústavného súdu SR posudzovať ústavné zákony - kritické reflexie

Delegovaný ústavodarca v dôvodovej správe uviedol chybu. Z hľadiska formy si prekladateľ ústavného zákona zrejme nedal námahu s tým, aby sa poriadne zoznámil so znením nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/2014. Ak by tak urobil, nemohol by potom v dôvodovej správe tvrdiť, že si ústavný súd vyvodil svoju právomoc nadinterpretovaním čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Ako vyplýva zo samotného nálezu, ústavný súd si síce vyvodil právomoc posudzovať ústavný zákon s ústavou, nepoužil však čl. 125 ústavy, ale článok 124 ústavy, čo je rozdiel. ³⁾ Je veľmi znepokojujúce, že takýto závažný fakt si delegovaný ústavodarca nevšimol. Pokračujúc v samotnej kontrole súladu ústavného zákona s ústavou (a jej materiálnym jadrom) už použil právne normy upravujúce konanie o súlade právnych predpisov, teda čl. 125 ústavy, na základe analógie legis. ⁴⁾

V tomto smere je možné namietať aj tvrdenie dvojice autorov M. Káčer a J. Neumann, že ústavný súd mohol použiť už zrušený § 40 zákona č. 38/1993 Z.z. len na konanie podľa čl. 125 ústavy, a nie na konanie podľa čl. 124 ústavy. ⁵⁾ Ako vyplýva z bodu 106 komentovaného nálezu Ústavného súdu, § 40 bol plne aplikovateľný na daný prípad, pretože ústavný súd postupoval v predmetnom konaní podľa čl. 125 ústavy na základe analógie legis. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že si právomoc vyvodil z čl. 124 ústavy. Tento postup bol logický a správny, pretože použitie analógie legis je možné, ak (i) určitá skutočnosť nie je právne upravená; (ii) existuje právna regulácia, ktorá túto (právom neupravenú) skutočnosť reguluje podobne v určitých smeroch a nakoniec (iii) existuje väzba medzi právom neregulovanou skutočnosťou, ktorá má podobné alebo rovnaké právne dôsledky ako skutočnosť, ktorá je priamo regulovaná právnymi normami. ⁶⁾ Tento prípad splnil všetky vyššie uvedené predpoklady na použitie analógie legis, pretože konanie o súlade stavného zákona s ústavou nebolo právne regulované; konanie podľa čl. 125 reguluje predmet konania o súlade ústavných zákonov s ústavou v zásade rovnako a nakoniec dôsledky oboch skutočností sú identické - aj v konaní podľa čl. 125 aj v konaní o súlade ústavného zákona s ústavou sa sleduje neústavnosť (zrušenie) právnej regulácie.

Pokračujúc v argumentácii o (ne)správnom použití § 40 už zrušeného zákona č. 38/1993 Z.z. je dôležité uviesť jeho plné znenie: " ." Z doslovného výkladu predmetného ustanovenia je možné prísť k záveru, že ústavnému súdu umožňoval zrušiť neobmedzené množstvo prípadov za dvoch predpokladov (okrem právne perfektného návrhu): (i) ak zistil nesúlad preskúmavaného (teda navrhovateľom napadnutého) právneho predpisu a (ii) počas samotnej kontroly zistil aj neústavnosť iných právnych predpisov. Dokonca a na rozdiel od súčasného znenia § 89 zákona č. 314/2018 Z.z. ústavný súd pri použití § 40 zákona č. 38/1993 Z.z. nebol viazaný ani tými istými referenčnými kritériami, čím mohol napr. vyhovieť návrhu pre rozpor s čl. 26 ústavy a skonštatovať napr. neústavnosť ďalších zákonov či právnych predpisov pre rozpor s čl. 12 ods. 2 ústavy. Textom nebol nijako obmedzený.

To že táto právomoc bola využívaná reštriktívne zo strany ústavného súdu ⁷⁾ , nemení nič na tom, že znenie právnej úpravy mu umožňovalo vyhlásiť za neústavné neurčité množstvo právnych predpisov, čo ústavný súd v náleze PL. ÚS 21/2014 aj urobil. , ak by ústavný súd vykonával kontrolu extenzívne, tak by mohol zrušiť aj podstatnú časť právneho poriadku alebo celé právne odvetvia. Teda ani argument M. Káčera a J. Neumanna o funkčnej neprepojenosti medzi posudzovaným právnym predpisom, ktorý je neústavný, a ďalšími právnymi predpismi ⁸⁾ nie je namieste, pretože text § 40 zákona č. 38/1993 Z.z. bol natoľko široký, že vlastne otvoril bránu Ústavnému súdu k neobmedzenej kontrole ústavnosti za splnenia vyššie uvedených jednoduchých predpokladov.

Navyše, otázka o funkčnej prepojenosti sa týka oblasti, v ktorej musí mať ústavný súd priestor na diskréciu, pretože celý právny poriadok je funkčne prepojený. Celkovo je tak otázka o možnosti zásahu ústavného súdu do ústavného zákona otázkou o rozsahu jeho diskrécie, resp. úlohe, ktorú má ústavný súd plniť v demokratickom a právnom štáte. K tejto otázke sa dostaneme trochu neskôr. Teraz sa zameriame na otázku suverenity, ktorá je z hľadiska vzťahu parlament - ústavný súd - ľud úplne kľúčová.