V dôsledku polemiky medzi klasickou a modernou školou trestného práva prenikla do trestných kódexov náuka o účelovosti trestu. V súčasnosti trest nemožno vnímať ako odplatu za spáchaný trestný čin. Plní rôzne spoločenské funkcie, ktoré môžeme definoval najmä prostredníctvom nástrojov generálnej prevencie a špeciálnej prevencie. Na základe načrtnutých historických a filozofických východísk sa štúdia pokúsi o hlbšiu interpretáciu ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona v platnom znení.
As a result ot the polemics between classic and modern schools ot criminal law, the teaching ot the purpose ot punishment became an integrál part ot criminal codes. Currently, punishment cannot only be seen as retribution tor the committed crime. Punishment tulfils several tunctions in society that can be defined, especially, through Instruments ot generál prevention and special prevention. Based on these histoncal and philosophical premises, the study will try to find a deeper interpretation ot clause § 34 par. 1 ot the current Criminal Code.
GREGOR, M.: Účel trestu v slovenskom trestnom práve: § 34 ods. 1 Trestného zákona v optike právnej filozofie; Justičná revue, 76, 2024, č. 1, s. 1 – 31.1)
Kľúčové slová: účel trestu, odplata, generálna prevencia, špeciálna prevencia.
Key words: purpose of punishment, retribution, general prevention, special prevention.
Právne predpisy/legislation: z. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, z. č. 91/2016 Z. z. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb.
„Každá spoločnosť má takých zločincov, akých si zaslúži.“
(Les sociétés ont les criminels qu’elles méritent.)2)
Úvod
Z etymologického hľadiska pojem "trest" (lat.
poena,
angl.
punishment,
franc.
punition,
nem.
Strate,),
zrejme vznikol v slovenskom jazyku odvodením od slovesa "trestať" ako intenzívum výrazov "trepať", "trieskať" (vo význame zbiť niekoho). Poukazuje to teda najmä na fyzický charakter trestu v podobe bitky, čo korešponduje s rano-novovekým datovaním ustálenia tohto výrazu.
3)
Napr. nemecký ekvivalent pre sloveso trestať
(straten)
údajne vznikol prepisom z talianskeho slova
"strapazze",
ktoré sa ponáša na súčasný termín "namáhať, uštvať, týrať"
(strapazzare).
Toto talianske slovo pravdepodobne samo pochádza z latinského
"extra patiari,
teda "mimoriadne veľkého týrania" ("x" bolo v stredovekej taliančine vyslovované ako "s").
4)
V ideálnom koncepte na počiatku žije spoločnosť v mieri
(viapacis).
Páchateľ trestného činu
(pacis violatoř)
tento "mier" svojím konaním narušuje.
5)
Podľa jedného názorového prúdu je teda trest vyrovnaním, reštitúciou pôvodného pokojného stavu.
6)
Jedným zo spôsobov tohto narovnania je buď odplata alebo doslova určitá forma obety - či už bohom, príp. spoločnosti, ba aj poškodenému. Páchateľ sa však bude v každom prípade musieť niečoho vzdať, teda pre neho bude trest predstavovať ujmu. Na to poukázal už výklad o pôvode slova "trest", ktorý je imanentné spätý s ujmou, s trápením, ak nie rovno s fyzickou bolesťou. Z teoretického hľadiska je trest stelesnením reakcie na spáchané zlo. Sám osebe však obsahuje prvok zla, keďže ide o odplatu zlým za zlé. Ak by sa za prejavené zlo odplácalo dobrom a pochopením, principiálne nemôže ísť o trest.
7)
Trest definoval ako určité zlo aj encyklopedista raného stredoveku Isidor zo Sevilly, pričom rozlišoval dvojaký druh zla vo vzájomnej súvislosti. Konanie človeka, ktoré ho vyvoláva, nazývame hriechom alebo zločinom. Následne zlo dopadá na konajúceho a ten ho musí znášať. Taký druh zla nazývame trestom.
8)
Trest je teda prostriedkom na spôsobenie ujmy páchateľovi v podobe utrpenia alebo obmedzenia dobra, ktoré by inak mohol nadobudnúť. V súčasnosti sa môže týkať osobnej slobody, príp. majetkových alebo iných práv.
Celkom v duchu načrtnutého už Aristoteles tvrdil, že právo je úmerou, zatiaľ čo bezprávie je proti úmere. Tzv. opravná spravodlivosť rešpektuje túto paradigmu do tej miery, že jej cieľom je narovnanie stavu medzi osobou, ktorá pácha bezprávie, zatiaľ čo iná osoba ho znáša. Páchateľ nadobudol trestným činom určité "dobro" na úkor poškodeného, trest má tento stav vyvážiť tak, že sa páchateľovi určité "dobro" opäť vezme.
9)
Pritom nezáleží na tom, či inak dobrý človek okradol zlého človeka, podstatné je, že sa spáchal "zločin". Prítomnosť zla a utrpenia v koncepte trestu nemusí byť samoúčelná, keďže spoločnosť pristupuje k trestaniu na účel vlastnej sebazáchovy. V tejto optike sa cieľ trestu upína na zachovanie spoločenskej homeostázy a mierového usporiadania vzťahov v spoločnosti.
V porovnaní s tým antický filozof Seneca poukázal na iný aspekt trestu.
10)
Podľa neho "žiadny múdry človek netrestal kvôli samému zločinu, ale preto, aby sa viac nestal
(Nemo prudens punit, quia peccatum est, sed ne peccetur).
11)
Účelom trestu je ochrana spoločnosti pred ďalšou trestnou činnosťou. Trest sa však môže stať nielen zábranou proti recidíve trestnej činnosti páchateľa, ale zároveň je vyjadrením hlboko kresťanskej myšlienky o neodvrhnúť páchateľa:
"Ak sa hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie."
12)
Spôsobená ujma môže byť pri zapojení ďalších výchovných komponentov impulzom pre vnútornú katarziu páchateľa, keď očisťujúca sila utrpenia a vnútorného zahanbenia môže mať spásny účinok.
13)
Resocializácia sa završuje začlenením (či prinavrátením) páchateľa do spoločnosti, keď sa stáva jej platnou súčasťou.Každý z uvedených konceptov účelu trestu mal svoj nedokonalý predobraz v staroveku a pre definovanie významu trestania ostal smerodajný až do 19. storočia. V tom čase prebehla kľúčová debata medzi klasickou a modernou školou trestného práva o poslaní trestu a vymedzení jeho účelu. Od druhej polovice 20. storočia však predsa len môžeme badať čoraz smelšie posuny, ktoré sa pokúšajú predefinovať účel trestu a nanovo vymedziť jeho funkcie. Paradoxne, vôbec nie sú natoľko prevratné, akými sa zdajú. Najmä na báze historického výkladu - prostredníctvom metód právnych dejín a právnej filozofie - má tento príspevok ambíciu preniknúť do podstaty súčasného znenia § 34 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a doplnení (ďalej len "TZ 2005"), analyzovať účel trestu v slovenskom práve z teoretického pohľadu a poukázať na už prekonané, ale aj v budúcnosti veľmi nádejné koncepcie v tomto smere.
Popri zdanlivo banálnom - alebo až príliš široko koncipovanom cieli - sa vo vzťahu k vymedzeniu účelu trestu núka množstvo praktických otázok, na ktoré sa pokúsime aspoň čiastkovo odpovedať. V prvom rade, je súčasná úprava praktická? Má byt účel trestu explicitne definovaný v rámci Trestného zákona, alebo iba implicitne na báze uvedenia základných zásad trestania? Vo vzťahu k recentnému vyjadreniu účelu trestu si možno klásť otázku, či môže byt trest zameraný aj na plnenie iných spoločensky-prospešných cieľov než iba tých, ktoré sú normatívne vyjadrené v zákone. Ide teda o taxatívny alebo demonštratívny výpočet v § 34 TZ 2005? Podstatnou sa javí byt aj otázka, či jednotlivé normatívne vyjadrené zložky účelu trestu pôsobia v určitej hierarchii alebo vo vzájomnej jednote (teda majú byt chápané antagonistický alebo naopak v podpornom vzťahu)? Pri hľadaní odpovedí sa táto štúdia pokúsi aspoň skratkovito reagovať aj na najnovšie impulzy v podobe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky 2023 - 2027 v oblasti trestnej politiky štátu, ale najmä vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
14)
1 Dôvod zakotvenia účelu trestu - prečo účel trestu?
Už v mravných náukách starovekého Egypta môžeme nájsť konštatovanie:
"trest je dôležitý svojim významom, bezvýznamný je len hlupákovi. Kamkoľvek trest príde, dobrý osud sa pred nim snaží utiecť."
15)
V priebehu dejín sa vyvinulo hneď niekoľko zdôvodnení trestania. Vývoj týchto myšlienkových prúdov zohľadňoval aj meniacu sa povahu trestného práva (na pomedzí verejného a súkromného práva). Práve preto sa trest napr. v období raného stredoveku neobmedzoval len na represiu (potrestanie páchateľa - a to i napriek krutým trestom), ale oveľa výraznejšie na reintegráciu (uzmierenie oboch strán, návrat páchateľa do spoločenstva) a v neposlednom rade na reparáciu (náhradu škody spôsobenú trestným činom).
16)
Bolo vlastne prejavom pokroku, keď sa upúšťalo od krvnej pomsty, teda realizácie odvety
(talio)
primeranej - ba až symbolicky pripodobnenej - spáchanému trestnému činu.
17)
Páchateľ sa mohol od následkov odvety "oslobodiť" prostredníctvom kompozičnej náhrady určenej v peniazoch, čím sa zároveň nahradzovala škoda a to dokonca aj viacnásobne.
18)
Trestné právo však muselo prekonať dlhú cestu, kým páchanie trestných činov prestalo byť stíhané svojpomocou zo strany súkromných osôb (alebo za asistencie štátu) a nositeľom subjektívneho práva trestať
(ius puniendij
sa stal výlučne štát.Aktuálna diskusia o účele trestu je výsledkom dogmatickej polemiky medzi klasickou a modernou školou trestného práva. Korene tohto sporu siahajú do prvej polovice 19. storočia, keď dvaja bývalí priatelia - Feuerbach a Grolman - začali viesť polemiku o smerovaní trestného práva. Paul Johann Anselm von Feuerbach (1775 - 1833) predstavoval zástupcu osvietensko-liberálneho poňatia trestného práva, ktoré dokázal stelesniť vo svojej teórii psychologického donútenia.
19)
Tá spočívala na dnes už "klasickom" predpoklade, že subjekt sa v rámci výberu medzi blahom vyplývajúcim zo spáchania trestného činu a hrozbou trestu radšej rozhodne právo neporušiť.
20)
Podmienkou takého uváženia však je, aby sa stalo všeobecne známym a predvídateľným, aké správanie bude kvalifikované ako trestný čin a zároveň aká sankcia zaň hrozí. Práve Feuerbach dokázal vo svojej učebnici stelesniť princíp zákonnosti trestného práva do maxím
nullum crimen sine lege
a
nulla poena sine lege,
na ktorý sa odvolávali v hutnej podobe už osvietenskí myslitelia.
21)
Proti nemu vystupoval odporca liberálneho smerovania trestného práva Karí Ludwig von Grolman (1775 - 1829), od roku 1819 hesenský vrchný minister,
22)
ktorý sa mohol oprieť nielen o antických autorov, ale najmä o vtedy vysoko cenené výsledky nemeckého klasického idealizmu. Kantova i Hegelova filozofia odporovala tomu, aby sa na trest začalo hľadieť ako na niečo spoločensky prospešné.
23)
Je vlastne vysoko nehumánne a nedôstojné, aby sa na trest ako nástroj ľudského utrpenia hľadelo cez prizmu akéhosi utilitarizmu. Podobný prístup znižuje páchateľa-človeka na úroveň veci.
24)
Je mravné, ak je človek svojím utrpením užitočný iným ľuďom?
Na diskusiu týchto autorov nadviazali ďalšie generácie najmä nemeckých akademikov trestného práva, čo dopomohlo k sformovaniu dvoch antagonistických škôl: klasickej školy trestného práva pod vedením lipského profesora Karla Bindinga (1841 - 1920) a modernej školy pod vedením marburského profesora Franza von Liszta (1851 - 1919). Okrem mnohých ďalších rozdielov v doktrinálnych pozíciách sa ich vzájomná diskusia dotkla napr. charakteru trestu.
Klasická škola jednoznačne zastávala teóriu odplaty (nem.
Vergeltungstheorie).
25)
Binding definoval trest ako
"stratu práv alebo právnych nárokov, ktorú štát ukladá delikventovi v súlade s právom ako zadosťučinenie za jeho zavinené porušenie práva s cieľom, aby bola zachovaná autorita porušeného zákona."
26)
Pohľad klasickej školy na pojem trestu bol retrospektívny - ich cieľ sa upínal na sankcionovanie porušenia zákona, ktoré nastalo v minulosti. V ich optike trest nemal spojitosť s udalosťami, ktoré nasledovali po spáchaní trestného činu (čo bolo podstatou teórie modernej školy, ktorá dbala na ochranu spoločnosti a prevýchovu páchateľa).
27)
Trest nemusel byť automaticky samoúčelný, ale bol prostriedkom pre dosiahnutie jediného účelu: vyrovnania sa s bezprávím, kedy moc práva zvíťazí nad jeho porušovateľom:
"Trestný čin nie je len predpokladom, ale aj dôvodom trestu, ktorý sa ukladá ako dôsledok porušenia práva"
(Binding).V roku 1882 Franz von Liszt nastúpil na pozíciu profesora trestného práva v Marburgu po prednesení inauguračnej prednášky s názvom "Myšlienka účelu v trestnom práve"
(Der Zweckgedankeim Stratrecht).
Pod názvom "Marburský program" sa stala manifestom modernej školy trestného práva.
28)
Koncept trestania mal byť podriadený účelovosti, v dôsledku čoho bolo aj trestné právo zasvätené službe v prospech vytýčeného cieľa. Podľa Franza von Liszta je trest spravodlivý vtedy, keď je nevyhnutný na dosiahnutie svojho účelu.
29)
Išlo o myšlienku tak pok