Cieľom tejto štúdie je analyzovať rozhodnutie vo veci Weiss a jeho možný dosah na fungovanie práva Európskej únie. V prvej časti vysvetlíme fungovanie programu PSPP a jeho ekonomické dosahy. V druhej časti poukážeme na rozdielny prístup zo strany SDEÚ a Karslruhe k jeho vytvoreniu a fungovaniu.V poslednej časti poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a analyzujeme, či možno očakávať podobné rozhodnutie aj od slovenských súdov.
The study analyses the Weiss decision and its possible impact on the functioning of European Union law. In the first part, we will explain the functioning of the PSPP program and its economic impacts. In the second part, we point out the different approach of the CJEU and Karslruhe to its creation and functioning. In the last part, we explain the case law of the Constitutional Court of the Slovak Republic and analyse whether it is possible to expect a similar decision from the Slovak courts.
1)
MATUŠKA, P.: Súboj medzi Luxemburgom a Karlsruhe o podobu práva Európskej únie - prípad Weiss; Justičná revue, 73, 2021, č. 12, s. 1433 - 1449.
Úvod
"Relevantné dopady PSPP na ekonomickú politiku ďalej zahrnujú riziko vytvárania bublín na realitnom a akciovom trhu, ako aj hospodársky a sociálny dopad prakticky na všetkých občanov, ktorí sú najmenej nepriamo postihnutí okrem iného ako akcionári, nájomcovia, vlastníci nehnuteľností, sporitelia alebo držitelia poistiek. Napríklad pri súkromných úsporách existuje značné riziko strát."
2)
Európska komisia pripravuje podanie žaloby (infringement) voči Nemeckej spolkovej republike kvôli rozsudku vydanom Nemeckým ústavným súdom v máji 2020.
3)
Túto správu priniesli viaceré médiá, avšak bez bližších podrobností, keďže sa obmedzili iba na konštatovanie, že žaloba bude vedená z titulu, že rozsudok nemeckého súdu spochybnil nadradenosť práva Európskej únie.
4)
Vo väčšine učebníc práva Európskej únie je uvedené, že otázka prednosti
5)
práva Európskej únie pred právnym poriadkom členských štátov je definitívne vyriešená v prospech práva Európskej únie. Prípady ako
Enel, Simmental, Handelgeselshaft, Meloni
alebo
Tarrico
sa uvádzajú ako prípady, kedy v rôznych situáciách a s určitými odbočkami bola nakoniec vždy potvrdená "nadradená" pozícia práva Európskej únie. Výpočet tejto judikatúry vyzerá na prvý pohľad jednoznačne, ale ide výhradne o rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie ("SDEÚ"), pri ktorých je akosi prirodzené, že si udržiava svoju "
compétence dela compétence"
rozhodovať ako konečný arbiter v prípade interpretácie práva Európskej únie v súlade so Zakladateľskými zmluvami. Ústavné súdy členských štátov sú v odlišnej pozícii, keďže ich úlohou je dohliadať na ochranu ústavnosti v jednotlivých členských štátoch, a preto je do značnej miery očakávateľné, že tieto justičné orgány môžu prísť v určitých nuansách do sporu. Prípady
Slovak Pensions
6)
a
Ajos
7)
,
v ktorých postupovali národné súdy nie celkom v línii nastavenej SDEÚ, nevyvolali podobne silnú
8)
polemiku ako sa to stalo v prípade rozhodnutia vo veci
Weiss
.I Program nákupu dlhopisov - PSPP
Nákup štátnych dlhopisov centrálnou bankou na primárnom alebo sekundárnom trhu nie je obvyklou témou medzi právnikmi, ale skôr medzi ekonómami. V prípade programu APP (Asset Purchase Programme), ktorého časťou je aj PSPP (Public Sector Purchase programme), však možno hovoriť o opaku. PSPP bol reakciou na turbulentnú situáciu v eurozóne. Samotný program PSPP nebol jediný, ktorý vytvorila Európska centrálna banka ("ECB") v post-krízovom období. ECB taktiež vytvorila CSPP (purchase of corporate bonds) ABSPP (assset-backed securities) a covered bonds (CVPP1-3). Motiváciou ECB pre vytvorenie týchto ekonomických nástrojov bolo upokojenie trhov a zníženie úrokov na finančných trhoch. Predmetom súdnych konaní známych ako
Weiss
(na SDEÚ aj nemeckom ústavnom súde - Bundesverfassungsgericht, BVerfG), bol iba program PSPP. V tomto prípade sa skupina nemeckých sťažovateľov obrátila na Nemecký ústavný súd, aby vyhlásil, že program PSPP je v rozpore s nemeckou ústavou. V tejto súvislosti sa nemecký ústavný súd obrátil prostredníctvom prejudiciálnej otázky na SDEÚ, ktorý nenašiel rozpor medzi právom Európskej únie a programom PSPP. Napriek tomuto rozsudku SDEÚ sa nemecký súd rozhodol vydať vlastnou cestou a rozhodnutie SDEÚ označil ako
ultra vires
.Základným kameňom PSPP je záväzok ECB kupovať na sekundárnom trhu štátne dlhopisy, čo zabezpečí, že finančné trhy ich budú nakupovať za nižšie úroky, t.j. peniaze poskytnuté štátom budú lacnejšie. Zmluva o fungovaní Európskej únie ("ZFEÚ") explicitne zakazuje v článku 123 nakupovať
priamo
na primárnom trhu dlhopisy členských štátov.
9)
Inými slovami, čl. 123 ods. 1 ZFEÚ umožňuje nákup dlhopisov na sekundárnom trhu, avšak SDEÚ už v rozhodnutí C-64/174
Gauweiler
10)
stanovil podmienky, za ktorých nemožno hovoriť o tzv. nepriamom financovaní. Prvou podmienkou je, že ECB
"... by nemala platne nadobúdať štátne dlhopisy na sekundárnom trhu za podmienok, ktoré by v praxi viedli pri jej zásahu k rovnakým dôsledkom ako priame nadobudnutie štátnych dlhopisov od orgánov, úradov a agentúr členských štátov, čím by sa ohrozila účinnosť zákazu stanoveného v článku 123 ods. 1 ZFEÚ."
11)
Druhá podmienka, ktorú SDEÚ stanovil, je tá, aby bol program
"... sprevádzaný sériou záruk určených na obmedzenie jeho dôsledkov na motiváciu viesť zdravú rozpočtovú politiku".
12)
Tieto podmienky uviedol SDEÚ aj v rozhodnutí Weiss.
13)
V tejto súvislosti je potrebné analyzovať, či možno označiť nákup dlhopisov ECB na sekundárnom trhu za ekvivalentný voči nákupu dlhopisov na primárnom trhu, t.j. priamo od emitenta. Zapojenie ECB do programu kupovania dlhopisov aj na sekundárnom trhu má bezpochyby dosah na ich kvalitu, ktorá je vyjadrená vo výške úroku. V prípade, že investor vie, že ECB kúpi od neho dlhopis za určitú sumu, nemusí tlačiť rizikovú prirážku tak vysoko, ako byju tlačil v prípade, že by chcel dlhopis predať inému investorovi; ECB prostredníctvom programu nakúpu dlhopisov na sekundárnom trhu stláča úroky aj na primárnom.
14)
Ako kľúčový element je tu potrebné uviesť, že ECB
nemôže
kupovať všetky dlhopisy, pretože PSPP má limit 25% pre jednu emisiu dlhopisov a 33% agregovaných dlhopisov na emitenta.
15)
Neistotu investora, vplývajúcu z nemožnosti predikovať, či ECB kúpi jeho dlhopis, použili sudcovia SDEÚ ako kľúčový argument
16)
(jeho predobraz už bol vyslovený v prípade Gauweiler
17)
) v argumentácii, že program nepredstavuje "bianko šek" pre súkromných investorov a preto musia stále realisticky definovať a analyzovať prijateľnosť rizika, aj keď je do značnej miery redukované.Ako ďalšie limity programu identifikoval SDEÚ, okrem už uvedených limitov 25 a 33%, tieto:
-
nemožnosť pre ECB obratom kúpiť dlhopis emitovaný štátom, t.j. vytvorenie časového odstupu,
18)
-
nemožnosť vopred určiť objem dlhopisov, ktorý ECB odkúpi od jednotlivého členského štátu.
19)
Tieto mantinely, ktoré v sebe obsahuje program PSPP, garantujú, podľa SDEÚ, že zmiernenie podmienok bude mať určité limity a nebud