Status profesionálnych športovcov v SR po novele zákona o športe, účinnej od 1. 2. 2020

Zákon o športe č. 440/2015 Z.z. (ďalej len "zákon o športe") priniesol do slovenského športu podstatnú novinku v tom, že zaviedol špeciálnu úpravu niektorých zmluvných typov, a to osobitne vo vzťahu k výkonu závislej práce v športe. Táto úprava mala za cieľ zvýšiť právnu istotu a ochranu športovcov, ale tiež posilniť celkovú integritu športu. Cieľ právnej ochrany športovcov sa pritom najviac prejavuje v osobitnom zmluvnom type tzv. zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa považuje za právny úkon zakladajúci tzv. "iný pracovnoprávny vzťah" ²⁾ , na ktorý sa delegovane vzťahujú určité ustanovenia Zákonníka práce, o ktorých to určuje samotný zákon o športe. Iba v otázkach neupravených zákonom o športe a otázkach, pri ktorých sa neuplatní delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce, sa má tento zmluvný vzťah spravovať Občianskym zákonníkom - a to v zmysle ust. § 99 ods. 6 zákona o športe: ale tiež ako dôsledok toho, že zákon o športe podrobnejšie upravuje zmluvné vzťahy v športe iba v prípade výkonu závislej práce (najmä v kolektívnych športoch), pričom viaceré iné zmluvné vzťahy necháva neupravené - napríklad zmluvy s agentmi hráčov, či zmluvy v individuálnych športoch, resp. zmluvné vzťahy v prípade športovcov, ktorí sú samostatne zárobkovo činnými osobami podľa ust. § 4 ods. 3 písm.c) zákona o športe. V takých prípadoch sa mlčky pripustilo používať zmluvné typy alebo nepomenované kontrakty dokonca aj podľa Obchodného zákonníka, čo skutočne prax využívala a využíva.

Zásadne sa však pritom počítalo s tým, že väčšina športovcov v kolektívnych športoch, resp. v športoch ktorých výkon vykazuje znaky závislej práce podľa jej definície v Zákonníku práce, ³⁾ bude športovú činnosť vykonávať na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Tento predpoklad sa však naplnil v zásade iba v profesionálnom futbale. Iné športy, osobitne ľadový hokej, túto úpravu ignorovali a obchádzali, pridŕžajúc sa dovtedajšej praxe inominát- nych kontraktov podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Namiesto toho, aby príslušné orgány ochrany práce v týchto prípadoch zasiahli a vynútili dodržiavanie zákona o športe, si, naopak, zákonodarca na sklonku predchádzajúceho volebného obdobia osvojil myšlienku potvrdiť aj zákonom túto prax, a novelou zákona o športe, účinnou od 1.2.2020, umožniť športovým organizáciám, aby popri alebo namiesto zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu uzatvárali so športovcami nepomenované kontrakty podľa Obchodného zákonníka. Odhliadnuc od okolností, ako koniec volebného obdobia a blížiace sa voľby, či od toho, že šlo o iniciatívu koaličných poslancov namiesto vládneho návrhu, podľa nášho náhľadu treba takúto úpravu aj z iných podstatných dôvodov považovať minimálne za neštandardnú; ako ďalej uvedieme, považujeme ju i po obsahovej stránke za nekoncepčnú a kvôli zvolenej legislatívnej technike v samotnom predpise, ale tiež v kontexte celého právneho poriadku za v skutočnosti zavádzajúcu niečo úplne iné, než predkladatelia novely zamýšľali. Preukážeme totiž, že namiesto umožnenia voľby medzi statusmi športovcov (ktorú reálne novela nie je spôsobilá privodiť) v skutočnosti táto novela, navyše, zregulovala dovtedy neregulovanú oblasť výkonu športu ako nezávislej, samostatnej zárobkovej činnosti, keď aj pre týchto športovcov (zväčša v individuálnych športoch) zavádza niektoré kogentné ustanovenia zmluvného športového práva - konkrétne na nich rozširuje niektoré ustanovenia zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu.