V článku sa autori snažia podať pomerne komplexný pohľad na inštitút tzv. "dovolacej väzby", teda väzby, do ktorej bol obvinený vzatý dovolacím súdom. Po úvodných krátkych všeobecných poznámkach k samotnej povahe dovolacieho konania nasleduje popis právneho základu pre rozhodovanie o väzbe dovolacím súdom, v rámci ktorého sa súčasne približuje i procesný postup dovolacieho súdu pri takomto rozhodovaní. Záver článku napokon patrí poukazu na niektoré ďalšie špecifiká bezprostredne súvisiace s rozoberanou problematikou, keď pomerne rozsiahly priestor je tu venovaný jednému konkrétnemu väzobnému rozhodnutiu.
In this article, the authors try to give a relatively comprehensive view at so-called institute "custody in extraordinary appeal proceeding", in meaning the custody to which the accused was taken by the extraordinary appeal court. Introductory brief general remarks on the nature of the extraordinary appeal procedure are followed by a description of the legal basis for deciding on custody by the court of extraordinary appeal. At the same time, the procedural procedure of the extraordinary appeal court in such a decision is explained. Finally, the conclusion of the article points out some other specifics directly related to the discussed issues - a substantial part is devoted to a concrete custodial decision.
KOBIELSKY, V. - KYJAC, Z.: Rozhodovanie o väzbe dovolacím súdom; Justičná revue, 72, 2020, č. 6-7, s. 812 - 835.
1. Všeobecný úvod k povahe dovolacieho konania
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, keď nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým z právnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi ustanovenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie.
Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje takvýnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako "ďalšie" odvolanie.
Oba uvedené odseky sa už notoricky uvádzajú v rozhodnutiach dovolacieho súdu, pričom treba uviesť, že ide o veľmi výstižnú charakteristiku inštitútu dovolania, zdôrazňujúcu jeho naj- dôležitejšie aspekty (a to predovšetkým prostredníctvom jeho porovnania so skôr označeným riadnym opravným prostriedkom).
Čo sa týka samotného dovolacieho súdu, týmto je Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý ako jediný v sústave (všeobecného) súdnictva má také postavenie, pričom dovolacia agenda tvorí celkom nepochybne najrozsiahlejšiu časť jeho agendy. Pokiaľ ide o konkrétnu formu, v akej menovaný súd o podaných dovolaniach rozhoduje, je to buď trojčlenný alebo päťčlenný senát. V naostatok uvedenom viacčlennom zloženíje potrebné rozhodovať vtedy, ak sa dovolaním napáda rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu § 18 ods. 1 veta druhá zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
S ohľadom na tému článku sa žiada ukončiť všeobecný úvod konštatovaním, že účelom dovolacieho konania je (ako to už bolo naznačené) náprava len najzávažnejších pochybení v rozhodnutí súdov, a teda nie a priori rozhodovanie o obmedzení osobnej slobody väzbou. K tomu dochádza prevažne až po rozhodnutí o podanom dovolaní, a to v závislosti od jeho výsledku.
1)
2. Právny základ pre rozhodovanie o väzbe dovolacím súdom a procesný postup dovolacieho súdu
2.1. Väzba v novom konaní po zrušení pôvodného právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom (podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku)
Podané dovolania sú najčastejšie (štatisticky - s prihliadnutím na počet všetkých dovolaní, predložených na rozhodnutie) odmietané na neverejnom zasadnutí uznesením ako zrejme nedôvodné, alebo z iných formálnych dôvodov (alternatívne prichádza do úvahy zamietnutie nedôvodného dovolania na verejnom zasadnutí). Ak však, naopak, uzná dovolacísúd dovolanie za dôvodné, postupujúc podľa § 386 ods. 1 a 2 Trestného poriadku je následne povinný vysloviť porušenie zákona v príslušných ustanoveniach rozsudkom a zároveň v jeho výroku zrušiť dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. jeho časť, prípadne aj chybné konanie napadnutému rozhodnutiu predchádzajúce. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu podľa okolností prípadu prichádza do úvahy tiež súčasné zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvého stupňa. Pokiaľ je však nezákonný len niektorý výrok dovolaním napadnutého rozhodnutia (alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa) a možno ho oddeliť od ostatných, zruší dovolací súd len tento výrok s tým, že ak zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy zároveň celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Napokon, dovolacísúd je povinný v zmysle skôr označeného ustanovenia zrušiť aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie (rozhodnutia) obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
V prípade, že dovolací súd svojím rozhodnutím zasiahne do právoplatne skončenej veci zrušením výroku, na základe ktorého obvinený aktuálne vykonáva trest odňatia slobody, Trestný poriadok upravuje v § 380 ods. 2 pre dovolací súd ďalšiu povinnosť navyše, a to v podobe súčasného rozhodnutia o väzbe dotknutého obvineného.
2)
Také rozhodovanie o väzbe, bezprostredne závisiace od primárneho zrušujúceho výroku dovolacieho súdu vo veci samej (vo vzťahu k výroku o treste), má teda akcesorický charakter.
Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku: "Ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe".
V prvom rade, tak zo systematického, ako aj obsahového hľadiska niet pochýb o tom, že citovaná úprava je (z hľadiska svojej povahy) špeciálnou úpravou vo vzťahu k väzbe upravenej vo štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Jej osobitosť potom tkvie predovšetkým v tom, že na rozdiel od "štandardných" procesných situácií, keď sa o väzbe rozhoduje v priebehu zatiaľ neskončeného (prípravného alebo súdneho) konania, je tu rozhodnutie vydané až v dovolacom konaní, presnejšie v momente už sčasti vykonaného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
3)
K tomu možno iba na okraj poznamenať, že dovolaním napadnutým rozhodnutím mohol byť obvinenému uložený aj "len" trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu, pričom však neskôr došlo k rozhodnutiu o výkone tohto trestu.
Ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného poriadku je kompetenčné ustanovenie, ktoré pri splnení predpísaných podmienok priznáva (a prikazuje) dovolaciemu súdu právomoc na väzobné rozhodovanie, a to bez ohľadu na to, kto podal vo veci dovolanie, a tiež bez ohľadu na to, či bolo vyslovené porušenie zákona v prospech alebo v neprospech obvineného (resp. inak povedané, či bolo úspešné dovolanie podané v neprospech alebo v prospech obvineného).
Väzba ako "najinvazívnejší" zaisťovací inštitút je tak plne legitímnym prostriedkom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca aj v novom konaní po zrušení pôvodného meritórneho rozhodnutia dovolacím súdom (§ 380 ods. 2 Trestného poriadku).
4)
Termín "rozhodne" pritom znamená, že ak nastane situácia predpokladaná v uvedenom ustanovení, je povinnosťou dovolacieho súdu rozhodnúť o väzbe, nie však nevyhnutne o vzatí do väzby. Pokiaľ však konajúci dovolací senát zistí existenciu dôvodov väzby a rozhodne o vzatí obvineného do väzby, a to buď vo forme osobitného uznesenia alebo samostatným (na zrušenie pôvodného výroku o treste nadväzujúcim) výrokom kasačného rozsudku
5)
, následne je potrebné vydanie príkazu na prepustenie obvineného z výkonu trestu odňatia slobody a príkazu na vzatie do väzby. Príkaz vydá predseda dovolacieho senátu, a tak prakticky zabezpečí nepretržité obmedzenie obvineného na osobnej slobode.
6)
Ak ide o samotnú lehotu väzby, treba zdôrazniť, že táto začína plynúť odo dňa vyhlásenia rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby, ktorý sa do nej nezapočítava. Lehota väzby pritom vo všeobecnosti nikdy nezačína plynúť začatím úkonu (§ 63 ods. 2 Trestného poriadku) - momentom obmedzenia osobnej slobody (v našom prípade na podklade vyhláseného rozhodnutia), keďže sa nepočíta na hodiny. Na uvedenom závere nič nemení tomu nezodpovedajúca zaužívaná prax, v súlade s ktorou sa do výroku väzobných rozhodnutí pri vzatí obvineného do väzby uvádza, že lehota väzby začína plynúť od ... (dátum) o ... hod. (konkrétny čas).
7)
V prípade vyhlásenia zrušujúceho rozsudku, na podklade podaného dovolania, ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného poriadku predpokladá obligatórne rozhodovanie o väzbe, a to
exof-fo
(bez návrhu prokurátora).
8)
Koncepčne je taká osobitná úprava podmienená okolnosťou, že ide o rozhodovanie v štádiu súdneho konania, v rámci ktorého je na základe § 238 ods. 2 Trestného poriadku súd povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a zároveň tiež urobiť všetky rozhodnutia potrebné na skončenie veci a výkon súdneho rozhodnutia (v kontexte rozoberaného - potrebné na nové meritórne skončenie veci a prípadný nadväzujúci výkon rozhodnutia), čím sa má na mysli aj rozhodovanie o väzbe.
9)
Potrebu "súčasného" rozhodnutia o väzbe (v kontexte zrušenia podkladu pre ďalší výkon trestu odňatia slobody v dôsledku vyhovenia podanému dovolaniu) potom treba vnímať tak, že ide o časovo presne vymedzenú kompetenciu dovolacieho súdu. Vo všeobecnosti pritom pod slovom "súčasne" rozumieme "v tom istom čase", "zároveň", resp. "popritom".
10)
Napokon v rámci výkladu skôr citovaného ustanovenia je potrebné sa bližšie pozastaviť nad tým, v ktorých