Cezhraničné podnikanie

Autori príspevku sa venujú aktuálnemu vývoju problematiky cezhraničných premien spoločností v práve Európskej únie a čiastočne aj v kontexte slovenského právneho poriadku. Harmonizačný proces sa v tejto problematike obnovil po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Polbud. Cieľompríspevku, ktorý je rozdelený na dve časti, je priniesť analýzu rozsudku vo veci Polbud (1. časť) a kľúčových aspektov prijatej smernice, ako aj dôsledkov tohto rozsudku a prijatej smernice na aktuálnu úpravu cezhraničných premien spoločností v Slovenskej republike a transpozičných výziev pre slovenského zákonodarcu (2. časť).

Autorka si kladie za cieľ upozorniť na absenciu podrobnej slovenskej právnej úpravy v otázke cezhraničného premiestnenia sídla v prípade právnických osôb, ktoré nemajú nadnárodný charakter a keď nedochádza k cezhraničnému premiestneniu sídla v dôsledku cezhraničného zlúčenia alebo splynutia. Poukazuje na aplikačné problémy a potrebu prijatia právnej úpravy v tejto oblasti s tým, že otvára diskusiu o tom, akým smerom by sa táto právna úprava mohla uberať. The author aims to draw attention to the absence of detailed Slovak legislation on the issue of cross-border transfer of registered office in the case of legal entities which are not transnational, and in cases where there is no cross-border transfer of registered office due to cross-border merger. She points out the applica tion problems and the need to adopt legislation, opening a debate on the direction in which way Slovak legislation in this area could develop.

Globalizácia v súčasnosti narástla do takých rozmerov, že je kľúčová v cezhraničnom obchodovaní a investovaní. Otvorené hranice, právo slobodne sa usadiť a podnikať v rámci EÚ vytvárajú novodobý fenomén v oblasti podnikania, a to, že spoločníci čoraz častejšie presúvajú registrované sídlo spoločnosti mimo domicilu majiteľa, prípadne sa zoskupujú do medzinárodných holdingov a vytvárajú akúsi sieť spoločností vo viacerých krajinách. Vo svetle insolvenčného práva sa to odráža v tom, že pri riešení úpadku jednej spoločnosti sa musíte vysporiadať s viacerými medzinárodnými prvkami, keďže spoločnosť má administratívny aparát v jednom štáte a majetok s väčšinou veriteľov v druhom štáte. Veľa insolvenčných konaní tak nadobudne cezhraničný charakter. Z dôvodu zvýšenia počtu cezhraničných úpadkov na úrovni EÚ bolo v roku 2015 prijaté nové nariadenie (EÚ) o insolvenčnom konaní1) (ďalej aj "nové nariadenie EÚ"), ktoré nahradilo pôvodné nariadenie (ES) o konkurznom konaní z roku 20002) (ďalej aj "pôvodné nariadenie EÚ"). Hlavným cieľom nového nariadenia EÚ bolo odstrániť problémy pri cezhraničných úpadkoch, najmä v súvislosti s definovaním centra hlavného záujmu spoločnosti a vyriešenia problému s určením jurisdikcie súdu a aplikovateľného práva. Keďže uvedená problematika je veľmi rozsiahla, v článku sme sa zamerali na právnu úpravu určovania comi na úrovni EÚ len pri právnických osobách, s ohľadom na ďalší vývoj riešenia cezhraničného úpadku po prijatí nového nariadenia EÚ.3)