K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z 28. novembra 2019, sp. zn. 4 Cdo 196/2019, vo veci ochrany vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nadobudnutého vydržaním

Dňa 28. novembra 2019 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok, v ktorom sa prvýkrát v dovolacom konaní meritórne vyjadruje k ochrane vlastníckeho práva v spore medzi evidovaným (formálnym) vlastníkom ako žalobcom a neevidovaným, ale materiálnym vlastníkom ako žalovaným.

Išlo o prípad, keď po 35-tich rokoch pokojného a nerušeného spolunažívania dvoch susedov došlo v rámci nového mapovania parciel k zisteniu, že stav skutočného užívania susediacich parciel (pozemkov) nie je stavom právnym.

To bolo podnetom, aby žalobcovia v roku 1997 začali súdne konanie voči žalovaným o vypratanie parcely, ktorú neoprávnene užívali. Žalovaní ako dobromyseľní držitelia tejto parcely od roku 1962 (kedy vstúpili do jej držby na základe kúpnej zmluvy, ale týkajúcej sa iných, než spornej parcely), sa v súdnom konaní najskôr bránili iba námietkou vydržania, ktorú následne zmenili na vzájomnú žalobu (v roku 2001) voči žalobcom. Tvrdili, že s ohľadom na prezumpciu dobrej viery, ktorá je priamo vyjadrená v § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najneskôr 1. januára 1992 nadobudli vlastnícke právo k spornej parcele vydržaním.

Dobrá viera držiteľa, ktorá musí byť daná so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, sa má vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu). Taký titul v skutočnosti nemusí byť ani daný; stačí, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je (bol), čiže môže to byť aj titul domnelý (putatívny), ako napr. v tomto prípade kúpna zmluva, hoci aj týkajúca sa iných parciel.

Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil, t.j. aby podal úplný dôkaz o zlej viere nadobúdateľa; ak sa mu to nepodarí, pôjde to na jeho ťarchu vo forme nevyhovenia jeho žalobe o ochranu vlastníckeho práva.

Nadobúdanie od neoprávneného je výnimkou zo zásady ochrany vlastníckeho práva; keďže ide o zásadu, neuplatňuje sa podľa princípu "všetko alebo nič"; v kolízii s ňou stojí zásada ochrany dobrej viery, ktorú vyrieši súd rešpektovaním princípu proporcionality.