Náročné 30-ročné (od prijatia Malej ústavy v roku 1992) obdobie budovania demokratického štátu v Poľsku bolo prerušené v roku 2015 po tzv. nepriateľskom prevzatí ústavy a ústavného poriadku
1)
pravicovými politickými formáciami tzv. dobrej zmeny
2)
.
Tento slogan, svedčiaci o zámeroch formácie vládnucej od roku 2015 v kontexte jej krokov ničiacich štát, je dnes v opozičných kruhoch a v značnej časti spoločnosti odmietajúcej vládnuci systém v krajine vnímaný jednoznačne ironicky. Ide o zjavný dôsledok pomaly, ale celkom systematicky postupujúceho fenoménu "zániku právneho štátu", ako tento proces kedysi nazvali profesor Jerzy Zajadło z UGd. a profesorka Ewa Łętowska, pričom si všimli fenomén pomalého tzv. skrotenia bezprávia
3)
. Narastajúci proces a už aj tak vysoká miera erózie demokracie v Poľsku spôsobuje, že pre takéto negatívne poľské skúsenosti sú už známe termíny ako: zdanlivo bezprávny štát, ústavný nihilizmus (B. Komorowski; termín používa aj L. Garlicki
4)
), "systémové znehodnotenie právneho štátu", "zákonný antikonštitucionalizmus", "dvojitý štát", "umierajúci konštitucionalizmus"
5)
. Na tomto mieste stojí za zmienku, že na označenie stavu v predchádzajúcich liberálnych demokraciách sa zrazu po roku 2015, žiaľ, aj v Poľsku, začal používať termín "neliberálna demokracia" alebo "neliberálny konštitucionalizmus". Avšak "tento spôsob verbalizácie stavu vecí vyvoláva prekvapenie a zásadné pochybnosti a výhrady, pretože môže viesť k schvaľovaniu a prijímaniu za demokratické politických foriem, ktoré sú však negáciou demokracie, a redukuje pojem konštitucionalizmu na technickú formulku, zbavenú akéhokoľvek axiologického významu"
6)
. S týmto názorom súhlasím.
Samozrejme, že je to tak, a nie je to žiadny objav, že právo môže byť nástrojom na konanie dobra, ale, žiaľ, aj jeho opakom. V Poľsku sa totiž od roku 2015 právo, žiaľ, využíva na ten druhý cieľ. Demokratický štát, ako to zvyčajne býva v autokracii, si privlastňuje
7)
. Základné princípy ležiace v základoch predchádzajúcich režimov sú ignorované a demontované, čoho dôkazom je napríklad v Poľsku osud ústavného princípu trojdelenia moci, ako sa niekedy nazýva podstata skutočných demokracií
8)
. Rozkladajú sa aj prejavy autonómie a obmedzujú sa práva jednotlivca, štát netoleruje nezávislosť občanov, ich iniciatívu a prejavy priamej demokracie, usiluje sa o centralizáciu či recentralizáciu štátu, dochádza k postupnému odoberaniu právomocí a finančnej nezávislosti miestnej samosprávy, systém vzdelávania sa
podriaďuje
centrálnemu politickému riadeniu
9)
, ustupuje sa od rešpektovania princípov subsidiarity a samosprávy, obmedzuje sa úloha opozície v legislatíve v rozpore s pravidlami racionálnej tvorby zákonov
10)
. Svedkami nerešpektovania práva a predovšetkým ústavy sme boli, keď sme videli snahu uskutočniť prezidentské voľby v máji 2020 za každú cenu
11)
, a keď sa pri príležitosti pandémie zaviedol výnimočný stav, ktorý ústava nepozná, prostredníctvom zákonných riešení týkajúcich sa boja proti epidémii
12)
. Postupne dochádza k fenoménu "korupcie práva" prostredníctvom zapojenia servilných právnikov, ktorí sú v záujme vlastnej kariéry, honorárov a finančných výhod ochotní urobiť čokoľvek vrátane riskantnej tvorby zjavne protiústavných opatrení na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni (EÚ, Rada Európy)
13)
.
1. Úloha ústavy
Je nesporné, že každá ústava je istým druhom spoločenskej zmluvy a formou spoločenského a politického konsenzu. Je to akési "energetické zariadenie" vybavené "poistkami", ktoré ho chránia. Jej najdôležitejšou poistkou je však občianska spoločnosť
14)
demokraticky vychovaná v duchu ochrany ústavy a konajúca so zmyslom pre ústavný patriotizmus. Musíme si však uvedomiť, že nie je možné úplne zabezpečiť a ochrániť ústavu
15)
, ktorá, ako sa ukázalo v našom prípade, nemôže byť len akousi "férovou" politickou ústavou. L. Garlicki výstižne diagnostikoval, že "ústava z roku 1997 sa ukázala ako schopná priviesť Poľsko do Európy 21. storočia. Na druhej strane sa však neukázala byť dostatočnou bariérou proti skutočnej zmene systému vládnutia, ktorá sa formuje od konca roka 2015. To môže svedčiť o nedostatkoch existujúcej ústavy, ale žiadny právny text nemôže odolať frontálnej konfrontácii s rozhodnými krokmi skupín pri moci"
16)
.
Až dnes vieme, že tvorcovia ústavy musia byť odhodlaní a musia byť schopní absolútne zabezpečiť bezpečnú existenciu ústavy
17)
, a to aj ako prevenciu pred nezákonnosťou, ktorú už nemožno vylúčiť. Nie je prekvapujúce, že v diskusii o možnej zmene ústavy sa okrem iných objavil aj prúd, ktorého zástancovia zastávajú názor, že riešenie otázky zmeny ústavy je legitímne, potenciálne prospešné a žiaduce. Dôvodom je skutočnosť, že pri uplatňovaní ústavy, ale aj v jej predpisoch sa ukázali určité nedostatky, pre ktoré je potrebné "niektoré jej princípy (zákazy, príkazy) vyjadriť dôraznejšie, jedno
